Pri chladnom múre,
kde vyrástol cintorín.
Ma napadajú myšlienky ponuré.
A ja sa teraz do nich ponorím.
Už mi raz napadlo, že sa polejem benzínom a zápalim.
Budem smrdieť ako horiaca guma z tehelní.
Pripadať si ako baran, čo skáče na ohni,
kým ostatní ma budú opekať.
Napadlo mi, že nemá cenu utekať - pred sebou.
Svojou vlasnou slovnou zásobou, ktorá ma vždy pohltí.
Dnes som šiel oproti smrti.
Spomenul som si na tvoju otázku. Prečo tak vyhľadávaš samotu?
A ti prečo, cítiš takú lásku k životu?
Keď sama si v zajati a drôt ostnatý,
ťa pustí až po dvanástich hodinách.
Klamal som ti: ,,V spoločnosti počujem hlasy."
Myslel som, že budú ako kravy,
že stíchnu, ak sa napásli.
Ale toto nemá konca, toto neskončí, toto nepoľaví,
už sa zbiehajú netopiere a chytajú posledné zvyšky mojej nádeje a odvahy.
Lampy, ktoré s takou obľubou používam sú iba vojenský stan
v ktorom sa prezentuje technika mierového inštitútu.
Toto je denník schizofrenika a možno, som len psychotik,
ktorý si nedokáže predstaviť tlačiť kočík.
Pozerať sa na svoje dieťa,
ktoré bude vyžehlené ako kravata.
Tie hlasy ma vždy dobehnú, už predbehli dobu.
Dnes som videl z okna autobusu
ako vystríhali chlapa z vraku.
Ale, už dávno po ňom chňapľa.
Nohu mal mimo krajnicu a šmuhy
tvorili svoje vlasné pruhy.
Chcel som byť na jeho mieste.
Som štvrtá generácia prekliatych.
Milujem sa z múzou, už som sa zrejme dusil,
pretože pery som mal modré.
Ale iba preto, že sa kŕmim ceruzkou ako červy.
Chcem mať svoj vlasný pomník
ako výkrik zo zeme.
Hladký, na ktorom budú zobrazené
iba písmená, dátumy a nič iné.
Hladké, ako obaly v ktorých sa skladujú kondómy.
Skladám slová ako puzzle a nechcem skončiť
v niečej váze to radšej skočiť - hore dnom.
Nechcem zoschnúť ako kytica.
Byť jeden z tisíca.
Chcem nahmatať tvoje ostré uzlíky,
neuhnúť pred nikým.
Tak predca som psychotik,
ktorý sa túži dotknúť tvojich vlasov
a zbaviť sa hlasov
spod zeme.
Pri chladnom múre,
kde vyrástol cintorín.
Odohnal som myšlienky ponuré,
a radšej sviečku zapálim.
|