Môj
dokonalý svet ( NM 3)
Žila som v dome s dvomi mužmi v úplnej harmónii
bez toho
aby
som na nich čo i len pomyslela ako na sexuálny objekt.
Raz k nám prišli na návštevu moji rodičia.
Jedli sme v priestrannej kuchyni s čistými tvarmi, keď sa môj otec postavil a
spýtal sa
„ Čo ťa viaže k týmto mužom?“
„Nič“ vravím v úprimnosti a bezprostredne
„jeden sa stará o moje steny a druhý o moje
elektrické spotrebiče.“
Potom vstala aj moja mama a odišli.
Neviem akú odpoveď očakávali...
Keď sme dojedli ozval sa ten ktorý sa stará o moje steny že premaľuje celý dom.
„ A ja dokúpim elektrické spotrebiče“ dodal ten druhý.
Na znak súhlasu prikývnem.
Vstala som a prešla do obývačky. Ten priestor ma zakaždým ohromil a dojal.
Bol bieločierny v rovnakom zoskupení.
Biele nekonečné steny pokrývali čierne geometrické tvary.
V
jednom rohu trojuholníky úplne malé až sa to stmeľovalo do jedného celku
pokračovalo to na strop kde to redlo a
zväčšovalo
ako
keď mohutný kŕdeľ vtákov tancuje na oblohe a vytvára pohyblivé obrazce.
Celé to vibrovalo akoby žilo a k tomu to ticho a tiene
a obrysy pri svetle elektrických
spotrebičov...
Nežne prechádzam dlaňou po stenách, objímem spotrebiče,
celý
priestor by som najradšej uchopila do náručia. „Nie toto mi nikto nemôže
zničiť.“
Presne takto je môj svet dokonalý a fascinujúci...
No v momente keď som bola rozhodnutá povedať tým dvom, že môj život
dosiahol
absolútny vrchol čistej lásky, že je čas sa rozlúčiť už žiadna iná maľovka
ani
elektrické spotrebiče, ozval sa zvonček.
V
tme stálo malé dievčatko ťahalo sánky. Vonku husto snežilo.
Chcela
som sa jej spýtať čo tu robí takto sama ale ma predbieha
„hľadám
rodičov pomôžeš mi nejakých nájsť?“
Zostávam zaskočená, prečo práve ja a presne teraz keď som na vrchole...
Ešte včera by som nezaváhala ani na sekundu ale teraz ma zachvátila vlna
paniky,
pocit
ako keby niečo čo bolo krásne unikne... Dúfajúc, že sa z toho čoskoro prebudím, neisto poviem „dobre“,
posadím
ju na sánky a iba tak ako som bola v šatoch vykročím.
Chodíme ulicami, chumelica dáva zabrať, snehové vločke sa na mňa usadzujú,
už
som ako snehuliak okrúhla. Nevidím od brucha na špičku topánok.
Každý detail nočnej mory má predsa význam. Inak unikne pravda.
"Mali
by sme sa vrátiť“ -prestávam zvierať v dlani chlad.Otočím
sa a za chrbtom iba minulosť...
|