Refrén : „No čo, poetka
došplhala si sa?
Kde niet civilizácie tam nie
sú potrebné ani slová...“
Nočná mora (1)
Vozili sme sa s jedným mojim priateľom
po Dubline a pozorovali mesto.
V jemnom opare bolo všetko také matné
pokojné a ľudia chodili s takou ľahkosťou...
Potom som zbadala tú
vilku s vežičkami
uprostred záhrady
za železným plotom.
Chcela som ju
obzrieť zvnútra, aj keď štvrť bola
pochybná
hovorím Thobiasovi
aby zastavil.
Zaparkovali sme neďaleko, oproti nejakej reštaurácie
odkiaľ práve vykúkal môj ex priateľ.
Na hlave mal kuchársku čiapku a bielu zásteru.
Neviem kde sa tu zobral, prebehlo mi mysľou „čo tu tento robí a ešte k tomu celý
v bielom.“ (Ach,
biely rytier v klame spánku) Zamával mi a ja jemu.
V tom k môjmu známemu pristúpila prostitútka, vzala ho za ruky a očarene sa na neho usmiala
a on to opätoval. Stáli tam a pozerali sa na seba. Vpíjali sa navzájom ona ho začala všade hladiť on sa
poddával...Chytila som ho za rameno, že
„haló, hádam sa neznížiš ku kurve“ a
ťahala preč.
Šli sme k tej vilke. Na bránke bol oznam so šípkou -informácie vedľa. V domčeku či skôr búda to bola sedela mohutná žena a podala mi kľúče. Vošli sme do
záhrady.
Tá krásna vilka bola ako keby z jednej strany
zrezaná a už dávno neobývaná, vo vnútri ležali úlomky skla, vlastne v predsieni v
jedinej miestnosti v dome lebo potom už len schody viedli niekam. Stúpila som na schody, keď som zacítila chvenie. Chveli sa schody
potom aj steny začali chvieť. Thobias na
mňa zareval „ poď rýchlo preč ide sa to
celé zvaliť“. Vybehli sme a utekali k
autu ale žiadne sme nenašli. Bezradne sme prešľapovali a nakoniec sme
vykročili do šera, začalo sa stmievať.
Po čase som si uvedomila, že som sama. Neviem kde a kedy
sa môj známy vytratil a že mesto je úplne prázdne. Nič som nespoznávala, nevidela žiadne tabuľky .
Začínala som mať pocit ako keby som chodila stále dokola, keď v tom doslova prikvitol ďalší z mojich ex,
povznášal sa nad všetko a akoby
rozdával svetu krásu a radosť. To ma potešilo. Určite niekam
smeruje to je jedno, že kam, len aby som sa dostala z tohto bludného kruhu
a možno to tam už budem poznať a dostanem sa domov.
Ale ani tento
výjav nepotrval dlho. Stratil sa v nekonečne.
„No moja zlatá 250 do 500 eur" vyvaľuje na mňa oči škodoradostne
v zadných mojich spomienok tá žena
z búdy. Podala ešte nejaké brožúrky a zmizla. Ponuka bola lákavá,
cena neuveriteľne nízka ale to miesto -veď sa tam nedalo spať
a možno je to už rumovisko, tak som radšej pokračovala ďalej.
Ongar ...Ongar hľadám medzi stopami ale nikde nič, žiadne
označenie...po ďalšom chodení to vzdávam a otváram brožúrku, možno nejaká
mapa sa tam tiež nájde.
Našla, ale s jediným bodom -vilka.
No dobre rezignovane sa otáčam ...a bola predo mnou.
Kľúče som mala. Nič sa nezmenilo betónové schody pevne
stali na mieste. Vykročila som dúfajúc, že nájdem miestnosť alebo nejakú posteľ , lebo
kam som dovidela bolo všetko iba z betónu.
Betónové vázy, betónové sochy, betónové výklenky...
Stúpala som stále
vyššie a vyššie, naraz som stála na poslednom schodíku bolo to niečo ako
betónový podstavec odkiaľ už cesta nikam nevedie ani dole. Stála som na tom
podstavci ako monument a podo mnou hustá ťažká tma...
|