Tentoraz to nie je omyl, beží mi hlavou. Tony zelenosivej tekutiny zúria na horizonte, spájajú vodu a vzduch rovnakým odtieňom. Zajtra bude búrka. Pozajtra Madrid. A nič – piesok, ktorí rozdelí tieto dni a Jožka. Mňa. Iný príbeh

- Pamätáš na ten psychologický test, čo nám dávali? O tom, nech si predstavíme kocku a more a tak?- pýtam sa ho

- Hej?

- Tak toto je ono. Toto je to moje.

Cítim ako sa mu chvejú nozdry a mne vibrujú  zmysly o ktorých som ani netušila, že ich mám. Je to ako návrat do príbehu, ktorý sa nikdy nestal a predsa ho poznáte. V diaľke počuť Španielov protestujúcich  proti:

a/ nízkym platom

b/ vzdelávaciemu systému

c/ niektorí z nich majú na tričkách výzvy na uzákonenie manželstva pre homosexuálov

d/ niektorí nemajú tričká

protestovanie je v Španielsku národný šport, netreba  nad tým uvažovať.

-         Som napísal, že by som si ľahol len tak na pláž a nechal sa obšťastňovať vetrom a slnkom.

Usmievam sa, po dlhšom čase sa mi začína realita páčiť.

-         Ale to už bola o inom – namietam - To bolo o tej pláži.

-         Ty tiež nikdy neodpovedáš na to, čo sa pýtam.

Cuká mi kútikom a pýtam sa, či chce vedieť, čo to znamená. Dvíha obočie a pýta sa, či som amatérsky psychológ.

-         Hej – hovorím – celú strednú som presedela nad Augustínom, Koránom a Psychológiou pre všetkých. Skoro nič si nepamätám. Ale toto tu používal doktor, čo to vymyslel  na balenie báb. Chodil po baroch a hovoril im nech si predstavia, že sú na bielej pláži s tyrkysovým morom a palmami a nik iný dookola. – nasádzam si čiapku a poberám sa. Jožko ide za mnou – To čo tam robíš napovedá o tvojom vzťahu k sexu.

-         Vážne že? – znie pobavene. Smejem sa a neodpovedám. Naschvál.

-         Som hladná. Ideme jesť?

-         Dobre. Ale objednávam ja.

Nechávam ho. Pýta  duos Cola a ukazuje na niečo na  stole oproti, dievča prikyvuje a o chvíľu je späť aj s kolou a malými rybkami, ktoré neobjednal. Tvárime sa, že je všetko v poriadku. Rybky chutia ako kura. Neprekvapuje ma to. Celá Barcelona chutí za kurčatami. Po uliciach sú systematicky nahádzané malé stánky s opekanou hydinou pripomínajúce PNSky. Keď som tuná bola prvý krát predstavovali kurčatá jediný zdroj mojej obživy. Brácho by povedal, že mi z tých čias niečo ostalo. A ja by som nevedela odpovedať.

Sedíme dlho. Rozprávame sa o bráchoch, Francúzsku , kam sa zajtra vracia. O dnešnom dni.  Na hlavnom námestí  Kolumbus  na dlhom podstavci ukazuje smerom na Ameriku.  V podstavci je výťah do gule, na ktorej Krištof stojí a z nej vedie lanovka ponad celé mesto, fontány, olympijské štadióny, záhrady s trigonálnymi kvetovanými obrazcami až do hôr. Pod vami protestujú Španieli. Dotvára to atmosféru. Mám pocit, že som sa vrátila domov. La vida loca.

Potom je tma a my stále sedíme. Mesto sa zobúdza. Napadá mi, že som mu ešte neukázala Pintu, či čo to bolo  a ťahám ho preč. Ľudia tancujú na uliciach, je asi polnoc a 32 stupňov, všetko sa mi zdá v poriadku. Pridávam sa. Jožko netancuje, sadá si uprostred tlupy  a vdychuje údery bonga.  Náhle si všetci sadajú k nemu. Nerozumiem. Potom mi dôjde, že je koniec hudby, všetci už sedia a na pódiu nejaký plešatý teepek v bielom hovorí po španielsky o spasení. Smejem sa a nahlas opakujem

       -  Puta – jehovisti sú všade.

 Nemôžem sa prestať rehotať. Jožko ma chytá za ruku a kričí na mňa nech prestanem nadávať. Nerozumiem. Ozýva sa dookola príliš ľudí. Utekáme. Bolí ma brucho a kútiky úst. Kráčaj – kričí na mňa – kráčaj. Padá na mňa  únava. Posledné metre sa len tak tak vlečiem. Sadáme si na okraj prístavu s nohami vo vzduchu a snažíme sa to predýchať. O chvíľu sa snažíme o druhú vec a síce prečítať názov na tej lodi. No je tma a neobvykle nič nevidno. Dohodneme sa na tom, že ju nazveme ju Pinta. Jednak preto, že Ňiňa je infantilné (po španielsky to vážne znamená dieťa – t otiž Jezuliatko –  v ženskom rode , pozn. prekl.) a na Santačosi nevieme prísť. Moja dejepisárka bol hypochonder a on sa počas dejepisu zaoberal kinetickou teóriu vesmíru.  Je to dávno. Loď je menšia ako si ju pamätám. Na oblohe vybuchuje červená, žltá, modrá. Obloha je pestrofarebná a stále bez hviezd. Neviem pri akej príležitosti. Možno kvôli nám. Napadá mi, že už ho nikdy neuvidím a že by som ho mala pobozkať. Skončilo by to ako od Steelovej , dvaja bozkávajúci sa, ohňostroj a stredoveká loď bez názvu. Ale je to Jožko. A okrem toho podľa psychológie veľmi sebecký milenec. Rozpráva o Kaukaze , kam chce ísť chovať karakulské kozy a termodynamicky definovať Zero point. Príde mi to hrozne romantické. Okolo Barcelony sú hory a skaly, také strmé že zajtra dostane závrať. Nevie o tom. Ráno mu  poviem, že ľudia sa neboja výšok, ale hĺbok, do ktorých sa z nich padá. Je tma. Okolo sú chvíle, ktoré nevidieť.