Pršalo a bolo chladno. Z okna v robote trčali hadice, ktoré tam dal kolega na odvod plynov. Schádzala mi pomaly koža z prostredníka a ja som si ju odtrhávala a bola mi neskutočná zima a ľudí na ulici otravoval nejaký plyn, ktorý normálne v mestskej atmosfére nemal čo hľadať. Aj tak som bola rada, keď som ho konečne mohla dýchať aj ja a ísť na izbu a potom do sprchy a pod perinu. Trocha zohriať.
Ktosi raz povedal – život je ako cesta do kurníka – dlhý a posratý. Pred izbou ma už čakal Čaba s tým psím pohľadom. Musela som vyzerať úžasne. A vážne som nemala na nikoho chuť.
- Ahoj. Čakáš dlho?
- Nie. – povedal zo zdvorilosti a vstal a potom sa ešte spýtal, či pršalo. Mala som ho chuť zaškrtiť, ale on bol v armáde a tak som to odložila, pre prípad, že bude polomŕtvy.
- Trocha. Ideš na čaj?
Prikývol. Odomkla som a on ma nechal vojsť prvú a počkal na : veď poď. To sa mi páčilo. A potom ešte počkal na : sadni si, v pohode, hneď dám zovrieť vodu. A to sa mi páčilo tiež.
- Dnes som tu posledný deň, - začal, keď som už sedela oproti a parilo sa nám z tekutín. Prikývla som. Stále bola nejaká zima. Horúci čaj kondenzoval na oknách. Stekal do surrealizmu. Ako môj život. Uškrnula som sa a on si myslel, že naň a pozrel mi začudovane niekam vyššie očí.
- Je zima. – vysvetlila som.
- Je. – odpovedal – chceš zohriať?
Usmiala som sa do šálky. A on nič neurobil. Kde vyrábajú takýchto mužov? A k tomu podnikateľ. Úsmev mi asi prešiel do zreníc, pretože on tam ostal visieť pohľadom a začal sa tiež. Stále bolo chladno. Ale príjemne. Čakal. A skúmal. A ja som myslela na niečo úplne iné.
- Rozprávaj mi o Pobreží slonoviny. – poprosila som ho a myslela, že odpovie nie a tak som rýchlo dodala – Je to pre mňa dôležité. – a zahľadela sa na obločný surr a srdce mi muselo tĺcť tak, že to počul, lebo len prikývol a spýtal sa, čo ma zaujíma.
- Vojna, nepokoje, je to chudobná krajina? Počula som, že pred rokom - dvoma tam boli nejaké povstalecké. Hmmm. Veď vieš.
- Viem. – a pomaly začal. A o nejaký dlhý čas ešte stále pokračoval. Väčšinou o peniazoch z dotácii, ktoré sa nikam nedostali. O deťoch, čo umreli na chrípku, alebo od hladu. – Pobrežie slonoviny je najchudobnejšia zo všetkých afrických krajín.
Vstala som a prišla k oknu. Dostala som bláznivú chuť ho ovoňať. Či tú paru cítiť za mätou a medom.
Nebolo.
- Poznáš tam niekoho? – spýtal sa a pozoroval ma v odraze. Potreboval objať. Bolo to v celej miestnosti. Potreboval objať skoro tak ako som to potrebovala ja a najmenej miliarda ďalších ľudí. Začala som kresliť na sklo a pomaly prikývla.
- Volal sa Honore. Honore Sun. – a dokreslila iné slnko. Svietilo v žiari neónových lámp.
Na oranžovo.
Nikdy predtým som nikoho nevidela tak pomaly lúpať pomaranč ako jeho. V mesačnej noci sa mu odrážali oči a biele brušká prstov a ostatok čierny ako dobrá káva. 49. Riaditeľ strednej školy. Šli sme spolu naprieč Nemeckom a on ma ukeciaval nech prídem učiť k nim matematiku. Samozrejme, po francúzsky. Človek na zvláštnych miestach niekedy verí v utópiu.
- Toto je prvý krát, čo som v spoločenstve, kde sú ženy a muži. Všetko pokope. A nikto nemá medzi sebou sex.
Neskutočne ma boleli plecia a lýtka, že sa mi chcelo plakať. Posledné dva kilometre len kríval a zatínal zuby od bolesti. Uzatvárali sme skupinu a tak som niesla jeho batoh a v modlitbách sa vracala ku všetkým náboženstvám o ktorých som kedy počula. Vpredu jeho, vzadu ten môj. Dvihla som s námahou ľavý kútik a pomaly zakrúžila hlavou.
- A si si istý?
Usmial sa. Na to, že sme sa dorozumievali posunkami, striedavo nemčinou, anglinou a francúzsky – teda keď zabudol, že ja neviem a ja som ho nechala v tom, pretože franina je sakra sexi jazyk tak sme si výnimočne rozumeli. Ponúkol mi lupienky.
- Aké je podľa teba najkrajšie slovo? Vo vašej reči?
Toto sa ma ešte nikdy nikto nespýtal. Dlho ma nič nenapadlo a keď už ma napadlo, tak to prvé bolo české. Létavice. Ako ale chlapovi z Pobrežia slonoviny vysvetlíte, čo je to púpava?
- Létavice.
Chvíľku bol ticho.
- Hmmm. Čo to znamená létavice?
Obrátila som dlaň a fúkla do nej.
- Something like a dust in the wind. Oder Pantha rei.
Prikývol a čakal, kým sa nespýtam to isté. A potom odpovedal jednoducho : merci. A potom sme mlčali. Vyhrnula som si nohavice a ukázala mu lýtka. Boli také tuhé, že keď som si do nich udierala tak sa ani nepohli. Smutne sa usmial. Z batohu vytiahol foťák. A ja som nechcela nech fotí. A už vôbec nie, keď povedal, že si ma zavesí nad kanceláriu. Ale on sa tváril, že nerozumie a urobil zopár obrázkov.
- Ma sér.
Nerozumela som.
- Chceš mi dať masáž Onoré?
- Non walker, nie masáž. Ma sér. Vieš, to znamená po francúzsky meine schwester.
Pochopila som. Ale tentokrát som mala chuť sa hrať na to, že nerozumiem ja. Také tie triviálne hry na slovíčka.
- Zééér gut. Nevedela som, že si masér. Celkom, že by som dobrú masáž aj potrebovala.
- Non, non non masér . Du bist ma soeur.
A potom na mňa pozrel a pochopil. A v ebenovej zažiarilo.
- To bola veľká česť.
Trhla som sebou. Nevšimla som si, kedy sa Čaba presunul. Sklonila som hlavu a po čase zo mňa vyšlo čosi ako, že teraz to už viem. Vtedy mi to nedošlo.
- Čo sa s ním stalo?
- Hmmm. – pohladila som stekajúce slnko. Na skle ostala diera. – Písali sme si .V tom poslednom maile vravel, že povstalci zapálili a vyvraždili skoro celú vedľajšiu osadu. Že už poslal rodinu preč k nejakým príbuzným na severe. A že on sa musí vrátiť pre rodičov. Odvtedy...
Ďalej som už nevládala. Vyschlo mi v krku a Čaba len prikývol a pohladil ma po chrbte. Stáli sme vedľa seba a pozerali von. Obloha bola šedá a fialová s príchuťou čiernej. Miliónfarebne temná a potrhaná noc. A Čaba povedal, že je mu ľúto. Aj mne bolo. Možno by to dopadlo všetko inak, keby sme sa stretli skôr. Takto sme mali málo čaju. Príliš málo čaju.
Niekde nad Afrikou chladla zem
|