maxima gali (Občasný) - 25.10.2006 > domov - ruky na ktorých smieš plakať - nejaký slovenský básnik to takto pojal
a text je o tom, necítiš sa isto, dostatočne chránená, dostatočne "rovnaká", ako okolie, preto je to celé cudzie
anonymita mesta je strašná vec a dotkne sa každého, len mnohí z nás, čo druhým vyčítame nevšímavosť, nemáme odvahu zasiahnuť
bohužiaľ, ani ja
raz vybehli cigáni k nám na poschodie, vraj niekto od nás vyhodil na nich fľašku z okna
boli presvedčení, že to letelo z môjho okna
mala som doma malú dcérku a bola som sama, klepala som sa strachom, neotvorila som
zaklopali k susedom - tam chlapec otvoril - zahučali naň ho a dožadovali sa otvorenia mojich dverí
ja som tomu chlapcovi od susedov nepomohla
nevšímavosť? mala som strašný strach a oni ho mohli aj zbiť aj dolámať
/telefón som sa bála použiť, bol na chodbe, bolo by to počuť - vtedy neboli mobily/
sme veľmi rozdielne, ale ten pocit, že nikde nie som doma - mám
/miešanka moraváčky, slováka (dieťa čo im vždy zavadzalo), odídených od rodín, bytovka, kde sme bývali, už nie je našej rodiny, to čo ja vytváram - to nedáva pocit tepla - v sobranciach sa nikdy nebudem cítiť doma, ja tým ľuďom nerozumiem (ja všeobecne ľuďom nerozumiem)/
asi by som o tej téme písala inak, ale blízke pocity mojim
na margo rodinných vzťahov sa mi podarilo napísať báseň, ktorá je pre mňa najsilnejšia, doteraz ju nič nepretromflo:
Bez mena
Sami
Tri vtáčky...
zabudnuté v kúte,
zavreté do klietky.
Prečo?
Prečo sa bojím,
prečo tu stojím,
prečo mám výčitky...
Odpusť,
čo kedy spravila som
nemysliac na meno.
Hoc smútok vo mne
rastie,
je i radovať sa mi
niekdy.
Neboj sa,
možno
len smútok
sám pri mne nestojí,
trošku sa zahojí,
v spomienkach
prebolí.
Brat,
sestra
a ja
a diaľka
čo nespája.
Keď bolo ako,
keď bolo času,
nespájalo sa
meno puto
na vlásku visené.
A teraz už len
peniažtek malý
v ošúchanom vrecku
zohrievaš.
Pozdrav,
slová,
čo priblížia...
Leť! – posielaš
a dúfaš,
že nádej má
- tri duše bez mena.