Za nikým Osud nestojí.
Človek človeku život strojí.
Človek človeka nech sa bojí.
To sú slová prostitútky.
Skúsenosti - zla pohnútky
usmerňujú život, skutky.
Pamätá si hnev, krik, bitky,
zvrhlosť tela, nahosť, pitky,
dotyk chlapa chlipný, britký.
Na posteli vidí ženu
zožltnutú, zmeravenú,
svoju matku skrvavenú.
Do domova ju vzal ktosi
nik nechcel čuť plač, ponosy
srdca, ktoré lásku prosí.
Dospelá i nedospelá
do života vyletela,
smelo krídla rozprestrela.
Život na ňu čakal lačne,
že s ním čosi robiť začne.
Sľuboval všetko senzačné.
V domove jej našli prácu
namáhavú, netrvácu.
Nedostala za ňu plácu.
Bez bytu, práce, peňazí,
ako, kde a kam prerazí
zviazaná v života reťazi?
Sneh jej vŕzga pod nohami.
Dav ľudí uponáhľaný
nevidí zrak ustráchaný.
Reálnosť života je hrozná!
Dievča z ulice to pozná.
Noc, hlad, chlad, hodina pozdná.
Do chlapskej chlipnej nadvlády
ju dostali tela vnady.
Spečatili život mladý.
Najprv jej doklady vzali
dvaja si ju hneď podali
o panenskú krv nedbali
a to priamo na ulici.
Ľudia okolo idúci
nechceli čuť plač, krik vrúcny.
V špine, diere kanálovej
si pudy ukájali na nej
mnohí. Za peniaz predanej.
Na placi dali na ňu pozor.
Stanovili stály dozor.
Ona je ich kasa, sponzor.
S úradmi sa išla zblížiť.
Chce robotu, chce slušne žiť...
Máte doklady, domov, byt?
Žalovala polícii:
Nútia ma robiť na ulici.
Nútia? Kto? Smiech mali v líci.
Dve deti životu dala.
V radosti šťastia plakala
seba im obetovala.
dve deti - chlapčiatka krásne,
cudzí ich držia za vlastné
v jej srdci k nim láska nehasne.
Poznajú ju? Áno, áno.
Vídava ich i keď málo.
Striehne na nich večer, ráno.
V spomienke jej oči zvlhli.
Utají sa. Ľudia zabŕdli
ako smeť, špinu zavrhli.
Kytku fialiek mi dala.
Život svoj dorozprávala.
Úsmev matky darovala.
To je spoveď prostitútky.
V očiach má smrť, mnohé smútky
v sebe zlé i dobré skutky.
Život je divný aparát.
Každý mu nie je kamarát.
Mnohých kope, mnohých má rád.
Mnoho ľudí zo samopaše
sexuálne špásy páše
na kvetnatej lúke paše.
Nevidia ovce, nevidia salaše.
Anna Vodičková
|
