Miesto

     Celé vonkajšie aj vnútorné prostredie vypĺňala zvláštna nálada. Bola to vôňa a chuť a žiarivé farby nedeľného letného popoludnia. Boli to cez stromy prenikajúce žlté lúče rozprávkového slnka, bola to silná, prenikavá vôňa listnatých a ihličnatých strážcov prírody. V lese bolo celkom ticho, zvieratá mali poobedňajšiu siestu. Ticho a pokoj vychádzali aj z malého domčeka medzi stromami. Vyžarovala odtiaľ vôňa domova. Všetci vovnútri oddychovali po dobrom, z láskou uvarenom obede.

„Mami, mami, dedko ide!“ Zakričalo radostne stojac pri okne malé dievča, ktoré bolo vnučkou starého muža, pomaly kráčajúceho po lesnej cestičke smerom k domu. Dievča malo sedem rokov, ale vyzeralo trochu staršie. Dedko mal sedemdesiatšesť a na jeho chôdzi a výraze tváre bolo vidieť, že už toho v živote veľa zažil. Vnučka sa rozbehla k dverám, ale pri nich už stála mama a otvárala ich. Otec, ktorý sedel v kresle, zatvoril noviny a odložil ich na veľajší stolík. Vnuk s počtom rokov desať práve dojedol zákusok, ktorý dostal zato, že poctivo spapal celý obed. Tanier nechal stáť na stole a zliezol zo stoličky. Na svoj vek bol dosť malý. Patril medzi najmenších v triede.

     Keď vstúpil dedko do domu, vkročila s ním aj váženosť a skúsenosť. Nie vážnosť, dedko bol vždy veselý človek, ale všetci k nemu mali patričnú úctu. Najprv sa zvítal s mamou a potom sa naklonil k vnučke, aby ju objal a pobozkal na líce. Otec vstal z kresla a vnuk sa rozbehol k dedkovi s otvorenou náručou. Po tom, čo sa všetci zvítali, dedko si sadol do kresla, stojaceho vedľa otcovho. Otec sa tiež posadil a mama išla urobiť kávu. Robila to už automaticky, vždy keď prišiel. Dedko si dal rád poobede jednu kávu a tá jej mu chutila najviac. Aspoň to vždy tvrdil.

„Tak čo, boli ste dobrí ?“ Opýtal sa detí, ktoré sedeli na pohovke oproti. Pýtal sa ich to vždy, aj keď vedel, že od nich dostane zakaždým tú istú odpoveď.

„Áno dedko, boli sme.“ Povedal s úsmevom vnuk a jeho sestra prikývla.

„Neklamte ma, viete, že keď budete klamať, narastie vám dlhý nos.“

„Ale my sme boli dobrí dedko. Neklameme.“ Uisťovala ho vnučka.

„No dobre, keď to hovoríte.“ Povedal potmehúdsky dedko.

Otec sa ho popýtal na bežné veci. Ako ide život a tak. Dedko odpovedal, že všetko je po starom, ako obyčajne.

„Pomaly sa trápim.“ Bola to jeho obvyklá odpoveď na otázky podobného typu. Deti ale takéto veci nezaujímali. Čakali na niečo iné.

„Už sa to nesie.“ Oznámila mama a priniesla tácku s troma šálkami kávy. Položila ju na stôl medzi gaučom a dvomi kreslami. Sadla si medzi deti a nabrala si plnú lyžičku cukru do kávy. Potom posunula cukorničku na druhú stranu stola. Po lyžičke si nabrali aj dedko a otec.

„Dedko, povedz nám nejaký príbeh.“ Prosil vnuk.

„Áno.“ Pridala sa vnučka.

„Nechajte dedka oddýchnuť. Nemusí vám vždy niečo rozprávať. Veď len teraz prišiel.“ Pokarhala ich mama.

„Nevadí.“ Ubezpečil ju rozhodne vnuk.

„Ja viem, že vám to nevadí, ale dedkovi to vadí.“ Namietala mama.

     Dedko bol rodený rozprávač. Vedel dokonale pútavo podávať deťom historky, ktoré sa mu stali, ktoré sa stali niekomu známemu, alebo ich jednoducho niekde počul. Skoro vždy, keď k nim prišiel na návštevu, porozprával deťom nejaký príbeh. Väčšinou ho to bavilo, ale niekedy to deti stálo dlhé chvíle prehovárania a sľubovania, že mu zato prídu na oplátku s niečím pomôcť. Samozrejme, na svoje sľuby vždy na druhý deň zabudli.

„No dobre, poviem vám jednu príhodu, keď inak nedáte.“ Povedal po dlhom naliehaní.

Vytiahol z vrecka fajku a začal si ju napĺňať tabakom. Dedko fajčil fajku od svojich tridsiatich rokov, ale iba občas. Bol vlastne takým víkendovým fajčiarom. Ale vždy, keď rozprával nejakú príhodu, musel si ju zapáliť. Deti boli zvyknuté na pach jeho tabaku. Už poznali rôzne vône, ktoré používal. Niekedy si priniesol aromatický tabak, ktorý voňal ako vanilka, inokedy to bola zasa vôňa višne. Tieto tabaky mali deti rady, pretože od nich vždy rozvoniaval celý dom. Tentoraz mal ale obyčajný tabak, ktorého pach ich nijako zvláštne nelákal.     

     Keď si naplnil fajku, usadil sa do najpohodlnejšej polohy a zapálil si ju. Niekedy spotreboval štyri, niekedy aj viac zápaliek. Tentoraz mu stačili dve. Natiahol nohy pod stôl, prekrížil si ich a začal rozprávať.

„Dobre, dnes vám poviem príbeh, ktorý som počul od môjho vzdialeného  kamaráta, Romana.“ Niekoľkokrát si potiahol z fajky a vyfúkol veľký kúdol dymu. „Stalo sa to pred piatimi rokmi. Vybral sa jedného dňa s priateľmi na ryby. Nebol to žiaden profesionálny rybár. Bol to jeho koníček a vlastne vtedy s rybárčením iba začínal. Poznal veľa miest, kde sa dajú chytiť veľké ryby, ale často skúmal aj nové miesta. Raz mu jeden kamarát Jozef povedal o mieste, kde by mohlo byť dosť rýb, ale ešte nikdy tam nechytal. Tvrdil však, že tam nikdy nevidel ani žiadneho človeka.“

„Prečo chcel vyskúšať iné miesto, keď vedel kde sa dajú chytiť veľké ryby ?“ Prerušil ho otec.

„On bol totiž posadnutý objavovaním nových miest. To ho možno bavilo viac ako samotné chytanie. Vždy chcel nájsť nejaké nové, neznáme miesto. Ten jeho kamarát mu povedal, že tú zátoku ešte žiaden rybár neobjavil. Tá skutočnosť ho ešte viac priťahovala. Fascinovali ho nepreskúmané zákutia, kde mohol byť úplne prvý. Mal pocit, že je v inom svete. Svete, kde je v tom momente iba on a nikto iný okrem jeho najbližších priateľov. Bol šťastný, keď mohol prejsť cez nepoškodené zarastené kríky, šliapnuť na zelenú neuležanú trávu a sadnúť si na kameň obrastený machom, ktorý predtým nikdy nepocítil pohladenie ľudskou rukou.

Takže sa tam jedného dňa vybrali. Boli traja. Roman, Jozef, ktorý to objavil a ešte jeden kamarát Martin. Zobrali si udice, návnady a všetko potrebné vybavenie. Keď prišli ku cieľu, chvíľu blúdili po lese, pretože Jozef si nepamätal presnú cestu. Ale nakoniec sa tam predsa len dostali. Bolo to rameno rieky ktorá tečie aj cez tento les. Hľadali prijateľné miesto, kde by sa mohli zložiť, ale nikde nebol dobrý prístup k vode. Po chvíli ukázal druhý kamarát Martin na betónový most oproti nim. ´Odtiaľ by sme mohli chytať ryby.´ Povedal. Nebola to príliš dobrá pozícia na lovenie veľkých rýb, pretože si nevedeli predstaviť, ako by nejakú ťažkú rybu vytiahli až hore na most. Ale po všetkých ostatných stránkach to bolo ideálne miesto a hlavne kvôli tomu miestu tam predsa prišli.“

     Dedko natiahol ruku ku šálke s kávou a napil sa z nej. Zistil, že mu medzitým zhasla fajka. Vytiahol zápalky a opäť si ju zapálil. Niekoľkokrát si potiahol a vyfúkol veľký kúdol dymu. Deti fascinoval dym z dedkovej fajky. Vždy sa pozerali ako sa bude dym ťahať ďalej, aké bude vytvárať obrázky a kedy sa úplne rozplynie. Najzaujímavejšie pre nich bolo, že zakaždým vytváral úplne iné vzorce, väčšinou to boli špirály rôzneho druhu, niekedy všelijaké zaujímavé obrazce, inokedy iba veľký kúdol dymu, ktorý sa otáčal a tvaroval do všetkých možných tvarov. Dedko ale dokázal vyfukovať aj dokonalé kruhy dymu. Občas sa aj on celý čas iba bez slov pozeral na tú zaujímavú vec, ktorú vyháňal zo svojej fajky.

„Čo bolo ďalej ?“ Opýtal sa zvedavo vnuk.

„Chytili veľkého žraloka.“ Povedal so širokým úsmevom a naznačením žraločieho zakusnutia otec.

Dedko sa usmial a pokračoval ďalej.

„Jozef, ktorý to objavil, tvrdil, že je tam veľa rýb. Ale v ten deň sa im vôbec nedarilo.“

„Kam viedol ten most ?“ Prerušil ho otec, ktorý takéto nezdvorilosti nemá vo zvyku.

„Na druhej strane ... vlastne už v tretej štvrtine mosta bola železná mrežovaná brána. Na nej bolo napísané VODNÝ ZDROJ – VSTUP ZAKÁZANÝ. Bola zamknutá a pravdepodobne za ňou okrem hustého porastu stromov nikto nebol.

     Martina najskôr zaujímalo, čo tam môže byť, ale neskôr už všetci nahodili udice a čakali na nejaký veľký úlovok. Vždy tak súťažili, že dali tri udice vedľa seba a sledovali, kto bude mať najväčšie šťastie. Bola to pre nich iba hra a zábava, nie profesionálne rybárčenie.

     Ale plaváky pokojne ležali na hladine a nechcelo sa im vykonať ani najmenší pohyb. Po dlhom čase strávenom nahadzovaním udice a čakaním na úlovok všetci vyhladli a vysmädli. Našťastie mali so sebou aj niečo na jedenie a na pitie. Vytiahli si teda všetko z batohov a začali jesť. Po chvíli sa ale niečo stalo. Ozvalo sa hrôzostrašné zaškriekanie kdesi ďaleko. Bolo to ako škrekot nejakého veľkého neznámeho vtáka. Všetci odrazu stíchli a počúvali. Ozvalo sa to ešte raz, ale potom opäť nastalo ticho. Nikto nevedel určiť odkiaľ to mohlo ísť a čo to mohlo byť.“ 

Dedko sa opäť natiahol po šálke s kávou a napil sa. Deti už boli viditeľne napäté, čo sa stalo ďalej, no nepýtali sa, pretože vedeli, že by to bolo neslušné.

„Už sa začínalo stmievať, ale ryby vôbec nebrali. Môj kamarát Roman už začal pochybovať, či tam vôbec nejaké sú. Odrazu sa Martinovi pohol plavák. Začal ťahať a bol si istý, že niečo ulovil. Pomaly ťahal, ale po chvíli zistil, že sa ryba odtrhla, pokiaľ tam nejaká bola, a vytiahol prázdny háčik. ´Zdá sa, že tu predsa len niečo bude´. Povedal a dal na háčik ďaľšiu návnadu. Nahodil udicu a opäť čakali.

Po chvíli opäť začuli tie čudné škriekavé zvuky. Tentoraz už boli bližšie. Ale stále nevedeli odkiaľ mohli ísť. No čím viac sa stmievalo, ich strach sa zväčšoval a povedali si, že za chvíľu by sa mohli zbaliť a odísť domov. ‘Veď už je aj tak tma a nič sa tu nedá chytiť.’ Snažili sa nájsť výhovorku na predčasný odchod. ‘Ale je to pekné miesto.’ Povzdychol si Roman hľadiac neprítomne do ďalekej tmy. ‘Určite sa sem ešte vrátim.’ Ostatní dvaja zrejme neboli s jeho názorom stotožnení, ale napriek tomu prikývli. Už chceli vytiahnuť a zbaliť udice, keď vtom sa natiahol silón Jozefovej udice a plavák začal očividne skákať po hladine. Jozef k nej pribehol a silno ju chytil. Bolo to niečo naozaj veľmi veľké a silné. Silón sa napínal tak veľmi, že sa báli jeho roztrhnutia. Jozef sa snažil držať to, ale príliš netahať, aby sa mu to...tá veľká ryba neodtrhla. ‘To bude určite nejaký veľký koreň, ktorý sa ti zamotal do udice.’ Mal pochybnosti o pravosti úlovku Martin. ‘To by sa tak nemotalo. Veď mi to trhá udicou.’ Snažil sa ho presvedčiť Jozef. ‘Možno je taký silný prúd, korý ti to ťahá.’ Nechcel Martin stále priznať, že Jozef by mohol naozaj chytiť niečo veľké.

Odrazu sila, ktorá ťahala udicu, povolila, Jozef stratil rovnováhu, zapotácal sa niekoľko krokov dozadu a len z veľkou námahou sa mu podarilo nakoniec ustáť. Hneď nato niečo vo vode silno šplechlo a akási vec vyskočila do výšky. Bola to obrovská, asi dvojmetrová ryba-netvor, s veľkými zubami väčšími ako žralok. Vyskočila až nad most a tými obrovskými tesákmi sa zahryzla Jozefovi do krku. Ten ju chytil oboma rukami, bránil sa, ako mohol, ale tá veľká znetvorená ryba ho svojou váhou a zotrvačnosťou prevážila a spolu spadli cez druhú stranu mosta do vody.

No a to je koniec milé deti.“ Zakončil po chvíli odmlky rozprávanie.

Deti najskôr na seba a potom na dedka nechápavo pozreli.

„A čo sa stalo ďalej?” Rozprávanie evidentne zaujalo aj mamu. „Čo sa stalo s Jozefom? Zachránili ho? A čo bolo s ostatnými?“

„Jozefa nemohli zachrániť. Bola už tma a keď padol do vody, už nepočuli žiaden zvuk a nevideli žiadny pohyb, aby mohli zistiť, kde je. Vrátil sa odtiaľ iba sám Roman.“

„A čo Martin? Akoto, že sa nevrátil? Čo sa prihodilo jemu?“ Čakal napäto na odpoveď otec, aj napriek tomu, že tejto historke vôbec neveril.

„Tiež som sa pýtal, ale Roman o tom nechcel hovoriť. Vždy, keď som sa snažil od neho niečo o tom zistiť, povedal, že na to nechce ani myslieť, alebo so zvláštne zachmúreným výrazom odbočil od témy.“

Dedko dopil už skoro studenú kávu a vyklepal popol z fajky na dokrčený papier, ktorý vytiahol svojimi zvráskavenými rukami z vrecka hnedého saka, keďže v tomto dome sa nefajčilo a tým pádom tu ani neboli žiadne popolníky.

Mama vstala, zobrala dedkovu šálku a papierik, ktorý zabalila tak dôkladne, aby z neho nevypadla ani smietka popola. Kým odnášala aj svoju a otcovu šálku do kuchyne, v obývacej izbe bolo ticho.

„Dedko, poďme sa tam pozrieť.“ Prerušila mlčanie dcéra.

„Áno dedko, poďme.“ Pridal sa nedočkavo syn.

„Nechajte dedka. Myslíte si, že s vami pôjde všade, kam budete chcieť? On už nieje mladý, nemôže toľko chodiť.“ Dohovárala im mama vracajúc sa z kuchyne.

„Ale prečo nie, veď je nedeľa, krásne počasie na prechádzku, a nieje to ďaleko. Do večera by sme boli určite naspäť“ Podporil dedko malých zvedavcov a možno aj svoje presvedčenie, že nieje až taký starý, aby nezvládol malý výlet.

Deti upreli prosebný zrak na mamu a čakali na jej súhlas. Tá sa najskôr spýtavo pozrela na otca, ktorý iba pokrčil plecami a potom oznámila: „Dobre, tak teda choďte. Ale spýtajte sa aj otca.“

Deti bez slova, ale s veľkou nádejou na neho pozreli.

„Pôjdem s nimi.“ Pozrel otec na mamu. Tá bez nejakého veľkého nadšenia prikývla.

„Dám vám niečo na cestu?“ Prejavila svoju starostlivosť rozvážna ženská hlava rodiny.

„Netreba,“ povedal dedko, „veď to nieje ďaleko a nebudeme dlho.“