Narodil som sa,
ale ešte som sa nenadýchol.
Nebolo treba.
To povestné poplácanie po zadku
neprejavilo bohvieakú snahu.
Možno umelému dýchaniu
by som podľahol
-tak intímne
-tak neodolatelne odporné.
Rozmýšľam a neviem
mám sa zapojiť?
Ten multithhandový životakatalyzátor
-koľkými pľúcami
a horšími prieduchmi už prešiel?
A moje dutiny sú tak snehobielo bezpoškrvrnky
- nemohli by tak zostať?
Navyše dýchanie je neuveriteľne návykové
a dá sa umrieť aj bez neho.
Načo si robiť dieru do tváre?
Možno by som sa mal vyjadriť,
ale všetko už tu bolo.
Nemyslím že by som prekvapil.
Takto prekvapím skorej
-na pitevnom stole.
Keby sa ten vzduch aspoň viacej vtieral do mojej priazne
-veď ho ani vidieť nieje.
Keby mi aspoň do ucha zavlnil nejaký „dôvod“.
|