maxima gali (Občasný)

to já mám takú jednu jednoduchú rýmovačku, nemala tu žiaden úspech, ale nemôžem si pomôcť, dodnes z nej cítim sálajúce preteplenie

/sa pochválim/

iste, nie je to nič tak svetoborné, ako vážna básnička s N rovinami

Óda na slnko.

Kde sa vzalo, tu sa vzalo,

páli slnko a nie málo.

Páli, bolí, boľačky robí,

po nechránenom tele si chodí.

Šup, hup, pošteklí na nose,

nosy už bývajú poväčšinou bosé.

Šibrinky, mibrinky, už líca stíska,

nechránená časť páľavou sa blýska.

Hupky, hopky, už aj do hlavy

   bez klobúka, vlasov,

plešinku si nájde,

   vyfarbí ju krásou.

Slniečko parádne maľovalo, farbilo,

telo úbohé dezinfekciou spálilo.

Na potulky! Do prírody!

Vypnúť telku, radšej chodiť!

Slnko svieti, vonku krásne.

V slnku vidíš svoj svet jasne.

Slnko je vám taká vec,

je to jedna veľká pec.

Najprv nahreje na výslní črevá,

za okamih je svetla lúčov veľa.

Páľava pripeká,

čo môže zachrániť človeka?

Kdeže sú tie mračná, kde?

Miesta schladiť boľavé,

prosiac nebo zúfale,

chcete cukor ku káve?

Zakry mraku slnko dravé,

kvapky dažďa chcem ku káve.

Teraz mi tá káva chutí,

v tieni pijem, slnko smúti.

Slnko to je slovo slov,

spravím z neho menoslov.

Slniečko je súbor detský,

slnečnica v tráve, v piesni,

Slnečník je rozprávkový princ,

zabudla som na slnečník,

preto bolí hlava

   a ja strácam rým.

Sadaj, slnko, sadaj,

privolaj si mraky,

ak nebudeš sadať,

vypáliš mi fľaky.

Pot tečie a muchy bzučia,

slnko pečie, kvety pučia

a ja pučím do červena

už som celá zapálená.

Červená má zelenú,

pokožku mám spálenú.

Slnečný had štípe, páli,

kým ho mračno nezastaví.

Hladenie teplých dotykov,

spuchnuté pery,

niet tmavých dverí,

kde otvoriť nápoj svieži

a zavrieť

    páľavé lúče slov.