6 (2)

   Epigóni!

   V otvorenej pustatine, stĺpami mesačnej krajiny, podopierajú priestor ilúzií. Popínavými pohybmi, neúnavne, píšu rozzúreným hodvábom nápevu. Aby tak soľou  pretli svoj diel.

   Ach! Tá ich krehkosť viny.

   Píšťalou tonú, no predsa si praští červenkastým nádychom, tóninou, ktorou sa norí do priepasti, no kým stúpne do zmyslov, sfarbí sa bosými kvetinami.

   Zurvalci!

   Výkrikmi pretrhli povrazy ohňa.