|
| Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
 |
|  |
Už sme si akosi zvykli, že Slovensko je súčasťou Schengenu a hranice sú minulosťou. Pri pohľade na svet tam vonku, som si zaspomínal na dobu, kedy bola hranica ešte tvrdou realitou a moja spoločníčka, babetta ma napriek tomu uniesla do zahraničia.
Začarovaná sobota
Sobota ako začarovaná. Nič sa mi nedarí. Zvary na ráme vyzerajú ako lastovičie hniezda. Skúšam ich obrúsiť flexou a skoro som prišiel o prsty. Konečne to horko-ťažko opravujem, aby som vzápätí zistil, že mám pre zmenu obe polovice síce zvarené, ale omylom pootočené o 180 stupňov.
To môže znamenať len jedno. Že je najvyšší čas kašlať na robotu a vyraziť niekam von. V takejto horúčave má byť človek niekde pri vode v plavkách a nie pri zváračke v montérkach a koženej zástere.
Je rozhodnuté. Vyťahujem z garáže Vilmu a zbežne ju kontrolujem. Pre istotu otvorím benzín a kopem do pedálov len tak na stojane. Staručký babeťácky motor naskočí na prvý pokus. Nádrž je plná. Ešte svetlá a gumy... Zdá sa, že je všetko v poriadku. Na zadný nosič upevňujem napakované cyklovaky, doprostred spacák, karimatku, plastové fľaše s vodou a namixovaný benzín – len tak, pre istotu. Stan neberiem. Na dážď to ozaj nevyzerá a ak by aj, cez deň raz dva vyschnem a na noc sa niekam schovám.
Ešte si vnútri niečo zahryznem, dám si rýchlu sprchu a zakrátko hajde do sobotňajšieho letného dňa. Podľa toho ako sa Vilma tvári, usudzujem, že sa teší na výlet viac než ja. Hoci riadne preťažená, hudie si svoju monotónnu melódiu, ktorú kolesá podfarbujú hučiac na rozpálenom asfalte. Netlačím ju. Nezáleží mi na rýchlosti. V tomto letnom paráku nie je problém babeťácky motor zadrieť a to by som nerád. Už nejakú dobu sa jej vyhrážam, že dostane teplomer medzi rebrá valca, ale zatiaľ nato akosi nedošlo. Takže motor kontrolujem len sluchom a zdá sa, že ide v pohode. Vilma je jednorýchlostná Babetta 207, bez tachometra, takže rýchlosť iba odhadujem. Idem len podľa citu a sluchu. Rýchlosť na rovine tipujem okolo 25 – 30 km/h.
Zmrzlina a štrajkujúca babetta
Pod priehradou Bukovec, neďaleko Košíc, dáva Vilma jasne najavo, že nie je žiadne 50 koňové enduro. Jednoducho pred vrcholom kopca sa tvári, že už-už budem musieť prišliapnuť do pedálov a pomôcť jej. Ale zvláda to napokon sama. Zostávam príjemne prekvapený. Pravda, pod kopcom som ju rozpumpoval, koľko vládala.
Ako sa dalo čakať, okolo priehrady je hlava na hlave. Asi nebudem jediný kto mal vnuknutie vypadnúť v sobotu k vode. Autá parkujú kde sa len dá i nedá. V bufetoch rad ako za socíku pred mäsiarňami, keď doviezli spišské párky. Nechávam si zájsť chuť na kúpanie i studené pitivo. Na Vilminu adresu smerujú pokusy o duchaplné poznámky od štvorice nie príliš zletilých konzumentov zlatistého moku, ktorí sa márne pokúšajú zvládnuť rovnú chôdzu na letnom slnku. Moju otázku, či im mám pomôcť vyriešiť nejaký ich problém, zrejme pochopili veľmi správne, sklapli a tackavo vyrazili smerom k vode, značiac si cestu rozlievaným pivom. Vilma a ja sa vzďaľujeme opačným smerom na Malú Idu, slalomom medzi kúpaniachtivými červenokožcami.
Jazda dolu kopcom ide Vilme oveľa lepšie, než štveranie sa do brehov. Malú Idu len preletíme, no v Šaci zastavujem. Nedokážem odolať a na námestí v stánku oproti autobusovým zastávkam si kupujem vynikajúcu zmrzlinu, za ktorou sem jazdia maškrtníci zo širokého okolia. Chutí výborne ako vždy. Asi preto si na ňu treba odstáť v rade. Vilma si na sladké veľmi nepotrpí a tak len čo dojem svoju porciu zmrzliny, naštarujem ju, zložím zo stojana, nasadnem, pridám plyn a …... motor zhasína.
Dávam ju znova na stojan, a pokúšam sa naštartovať, ale motor ani nezakašle. Postavím sa do pedálov a pokúšam sa ju rozpedálovať. Vilma je však tvrdohlavá ako mulica. Ani náznak ochoty. Šór pred zmrzlinovým stánkom sa začína baviť na môj účet. Nabalená babetta s vyše stokilovým monštrom v slamáku a kraťasoch, čo sa ju márne pokúša naštartovať, nebýva zrejme pred týmto stánkom pravidelný prírodný úkaz. Dostávam prvé dobre mienené rady. Kontrolujem benzín, hoci som si vedomý, že musím mať takmer plnú nádrž. Nato ide dole fajka a sviečka von. Je krásne vypálená. Skúšam iskru. Blýska ako pri búrke. Dobre mienených rád pribúda. Nechápavo krútim hlavou, keď mi pohľad padne na benzínový ventil pod nádržou. V duchu si nadávam:
„Ja idiot! Starý somár, čo zabudne otvoriť benzín.“
Skláňam sa k babette, montujem späť sviečku, nasúvam fajku a otváram benzín. Na prvý pokus Vilma iba čosi urazene zahundre, no na druhý, motor ochotne naskakuje. Dávam ju dole zo stojana nasadám a zdraviac zdvihnutou ľavačkou sklamané publikum pred zmrzlinovým stánkom odchádzam. Brblavý zvuk babeťáckeho agregátu mi znie ako rajská hudba.
Guantamera, cigánski baróni a prach ako na Sahare
Asi po dvoch kilometroch jazdy rozbitou asfaltkou prechádzam pomedzi kamióny čakajúce pred bránou oceliarní východoslovenského hutníckeho gigantu. Nad oceliarňami sa vznáša oblak červeného dymu, či prachu, ktorý slabučký vietor zanáša smerom k neďalekým maďarským hraniciam. Tesne pred bránou US Steelu odbočujem doprava, okolo plota vyzdobeného kilometrami kotúčov ostnatého drátu. Pri pohľade na túto americkú výzdobu Slovenska mi nevdojak prichádza na myseľ niekdajší hit, Guantamera...
Asfaltkou poplátanou horšie než žobrákove gate, pokračujem do obce označenej dvojjazyčnými tabuľami Veľká Ida, Nagyida. Vjazd do tejto maďarsky hovoriacej dediny poskytuje pohľad a zážitok, na ktorý sa hneď tak nezabúda. Nemyslím tým ani tak chatrče po oboch stranách cesty ako skôr ich obyvateľov. Húfy počerných poloblečených i nahých detí sprevádzaných psami rôznych pouličných mixplemien, pobehujú krížom – krážom cez cestu nútiac tak vodičov zavčasu pribrzdiť. Ozajstné prekvapenie čaká o kúsok ďalej. V miernej zákrute sa vyhýbam niekoľkým dospelým a skorodospelým Rómom váľajúcim sa uprostred cesty. Všadeprítomné plastové fľaše od lacného ovocného vína - „čuča“ poskytujú vysvetlenie. Tunajší Rómovia sa ožierajú hádam ešte viac, než v časoch, keď boli ešte Cigánmi. Asi mali berný deň a teraz prepíjajú sociálne dávky. Konečne mám osadu za sebou. Na druhom konci dediny je ešte jedna, no tej sa dnes asi radšej vyhnem.
Raritou je erb obce, na ktorom sú vyobrazení dvaja cigáni pri hradnej veži. Legenda vraví, že kedysi v 16. storočí bránili cigáni veľkoidanský hrad, ktorý posádka opustila, po dobu dvadsať dní proti cisárskym vojskám až kým im nedošlo strelivo.
Z Veľkej Idy smerujem na Komárovce, kde sa taktiež hovorí väčšinou maďarsky, takže nechýba ani tabuľa s nápisom Komaróc. Cesta Veľká Ida, Komárovce je asfaltka v dobrom stave vedúca pomedzi polia. Žiaľ hneď za Veľkou Idou nachádzam napravo od cesty, okolo kríža s ohradou, riadne smetisko a druhé je asi na polceste do Komároviec, pred železničným priecestím. Obe skládky smetia som tam videl už aj pred niekoľkými rokmi, takže buď ich niekto vytrvale udržiava, či obnovuje, alebo na ne miestne samosprávy jednoducho kašlú považujúc to za územie nikoho. Ak človek ide okolo, či už peši, na štyroch, alebo na dvoch kolesách, prehliadnuť sa jednoducho nedajú.
V Komárovciach odbočujem okolo bývalého JRD na prašnú poľnú cestu k Nižnému Láncu. Zmena je život. Lenže táto cesta je prašná doslova a do písmena. Snažím sa ísť pomaly, aby som Vilmu zaprášil čo najmenej, ale už po pár sto metroch sme obaja zanesení prachom tak, či tak. Pridávam plyn a mašinka poslušne zrýchľuje. Hoci sa za mnou zdvíhajú celé mračná žltého prachu, zdá sa že na babette i na mne sa ho takto usadzuje menej. Pri vjazde do Nižného Láncu prašnú cestu vystriedala kamenistá – násyp z drveného kameňa. Zastavujem pred dedinou, aby som upravil batožinu, hlavne spacák, ktorý sa ma už dvakrát pokúsil opustiť a ísť vlastnou cestou. Ešteže som to zavčasu zbadal. Väčšinu cesty z Komároviec som odjazdil postojačky, keďže môj zadok už začína protestovať proti dôvernému spolunažívaniu so širokým gélovým sedlom.
Zdvíham Vilmu na stojan a až teraz vidím čo som vyviedol. Kým predná časť mopedu je zaprášená povedal by som, primerane, všetko čo sa nachádza od sedadla dozadu, vrátane môjho chrbta, vyzerá ako po návrate z nejakej transsaharskej expedície. Všade hrubá vrstva toho najjemnejšieho prachu.
Cyklovaky na nosiči sa takmer nedajú rozoznať. A to boli odhadom tak slabé štyri, kilometre po prašnej ceste.
Prerušujem skúmanie prašných usadenín a venujem sa sebe. Robím si prestávku v štýle: dámy napravo.... páni naľavo.... No keďže som tu sám, kreslím vyčurané obrazce do prachu pri ceste. Vyberám plastovú fľašu s vodou, oplachujem si ruky, tvár, rozpálenú hlavu i krk. Vyplachujem ústa, až sa napokon napijem. Voda je odporne teplá, ale chladnička na babette by už bol asi priveľký luxus. Pokúšam sa Vilmu, seba a hlavne svoju batožinu zbaviť prachu. Po chvíli rezignujem. Hrubú vrstvu som odstránil a ten zbytok dokáže dať dolu asi len vysokotlaká wapka.
Štartujem babettu a pokračujem v ceste do dediny. Napravo míňam celkom pekne zreštaurovaný kaštieľ, naľavo futbalové hrisko a po chvíli zatáčam k miestnej krčme. Hoci je pomerne neskoré sobotné odpoludnie, je otvorený dokonca aj obchod hneď vedľa, v ktorom kupujem niečo pod zub a dve fľaše studenej minerálky. Je priam ľadová. Dávam si k nej čokoládové miňonky a štvrťhodinovú pauzu v polohe ležmo na lavičke pod stromom.
Za hranicami takmer proti svojej vôli
Svet je nádherný. No po chvíli vstávam z lavičky, čistím vzduchový filter, utieram rebrá valca a obe reťaze od nánosu prachu. Vyberám sprej a dôkladne reťaze premazávam. Ešte stav benzínu v nádrži, gumy a vyrážam ďalej. Zdá sa, že nielen mne pauza prospela. Vilma vrčí a ťahá ako za mlada.
Vychádzam z dediny a na križovatke odbočujem doprava smerom na Buzicu. Ale po pár metroch schádzam za mostíkom z asfaltky doľava na poľnú cestu. Asfaltky mi dnes akosi nerežú. Míňam stoh slamy a pokračujem ďalej. Zakrátko končí Vilme flákanie. Je tu stúpanie a zdá sa, že je čoraz prudšie. Nádherné lúky, či skôr pastviny s osamelo rastúcimi stromami vo svahu ponúkajú prekrásny pohľad. Preťažená Vilma maká ostošesť, pomáham jej občas pedálami. V duchu si nadávam, aj sa modlím aby som nezačul známy ostrý zvuk motora oznamujúci zadretie. Smrad páleného spojkového obloženia štípe nosnú sliznicu a ja mením smer jazdy. Nestúpam teraz priamo proti svahu, ale traverzujem v akýchsi pomyselných serpentínach. Vilme sa viditeľne uľavilo. Prekonávam niekoľko plytkých priekop, či výmoľov, predieram sa úzkymi chodníkmi vyšliapanými v kríkoch a zrazu majú Vilmine kolesá pod sebou opäť cestu. Poľnú, ale cestu.
Trikrát hurá. Sme na kopci. Zakrátko sa ocitám na asfaltke. Zastavujem a vyberám z predného kolesa zbytky akejsi buriny. Mapa je kdesi na dne niektorého z batohov a tak rozmýšľam, kam táto cesta asi vedie. Jediné čo ma napadá, je Buzica. Okolo prechádza auto s maďarskými značkami. Osedlávam Vilmu a pokračujem za ním. Onedlho ma predbieha ďalšie auto s maďarskými číslami. No čo sa čudujem, veď sme blízko Maďarska, tak si asi spravili výlet. Pokračujem za nimi klesaním cez les a onedlho sa predo mnou objavujú domy. A tabuľa pri ceste hrdo hlása: SZEMERE.
„No do hája zeleného! Veď ja som v Maďarsku!“
Teraz už viem o akú cestu sa jedná. Skutočne vedie do Buzice, lenže po maďarskom území popri hranici a Buzica je opačným smerom ako ma viezla moja Vilma. Otáčam moju strojovňu a vraciam sa na Slovensko obzerajúc sa, či sa niekde nevynorí ruka zákona, ktorá bude ešte pol roka robiť na hraniciach dusno, aby napokon, z úplne zbytočných hraníc, zmizla v nenávratne.
|
|
|
