I.

Pomaly prichádzal večer. Félix sledoval obzor cez oblok, uvedomoval si, že dnes je to presne tri roky, čo neopustil dom. Ešte teraz mal v jasnej pamäti aké strašné pocity beznádeje a  slabosti ho prepadli, keď sa pokúsil opustiť priestor svojho domu. Už pri prvom nadýchnutí čerstvého vzduchu cítil, že sa dusí, mal pocit, akoby ho niekto nasilu ponoril pod vodu. Hoci kedysi - uvedomoval si to jasne bol pre neho vzduch a vôňa jeho domova, ktoré tvorili prevažne lesy, niečo upokojujúce, kľudné a vyvolávalo to v ňom pokoj. Vzdychol si :,, Kde je ten človek, ktorého poznal predtým." Odpovedať nevedel. Všetko to prišlo tak potichu ako príde o trošku väčšia a väčšia vlna - ani si neuvedomíš a už si zaliati vodou až po kolená. Potichu a zákerne. Útočí spoza chrbta ako slaboch a teraz paradoxne ako slaboch tu sedel on, zahladení do končiaceho dňa, ktorý vytváral nad hrebeňom kopca krásnu krvavočervenú scenériu. Bolo príjemné sledovať ako deň neuniesol ťarchu a svetlo muselo ustúpiť hrubej sile tmy. Sedel a uvažoval. Všetko bolo kedysi jednoduchšie, všetko bolo ľahšie a nadýchanejšie ako spomienka na kysnutý koláč od mami. Všetko to už bolo preč. Už nebola mama, už nebol nikto, iba on sám - dobrovolný väzeň v dome v ktorom vyrástol - prežil celý svoj doterajší život. Félix to ešte nevedel, ale v jeho podstate, v samom vnútri, v samotnom bytí, bolo niečo veľmi silné, niečo ako kapsula podzemného plynu, ktorý si hľadá priestor a najľahšiu cestu na povrh a keď ju nájde extrémna sila zničí všetko, čo sa pokúsi zabrániť  jeho úniku. Toto si Félix neuvedomoval. Zamyslený často uvažoval, prevíjal si spomienky z detstva, zo života s tým že sa pokúšal nájsť ,,miesto zlomu,, tak osobne nazval svoj strach zo všetkého. Jasne si uvedomoval, že nájsť bod kde je prasklina mu pomôže určiť príčinu a v konečnom dôsledku, keď pôjde po stope praskliny musí dôjsť na jej koniec. Tak je tomu vždy. Alebo nie? Už bola tma. Pred jeho domom zasvietila pouličná lampa. Pripomínala mu maják, stála zarovno jeho okna z ktorého najčastejšie pozoroval dianie na ulici. Zahľadel sa do prenikavého svetla, ktoré s veľkou intenzitou blikalo, okolo žiariaceho telesa sa zoskupili veľké množstvá hmyzu, narážali do svetelného objektu s tým, že sa z celej sily pokúšali dostať až k nažhavenej neónkovej výbojke. Zamyslel sa opäť,: čo ženie tvory aby sa hnali oproti skaze? Nevedel si to vysvetliť a s touto veľkou myšlienkou sa pobral do zadnej izby kde spal. Odložil okuliare na nočný stolík. Vo svetle si všimol, že sklá nie sú čisté. Zobral teda kus jemnej hodvábnej tkaniny a začal ich čistiť až keď boli úplne priezračné - ako čistina kde som chodil, keď som bol chlapec - pomyslel si. Položil ich na svoje miesto a chystal sa ísť si ľahnúť. V hlave mu stale vírili myšlienky o hmyze, ktorý sa chce dostať ku zdroju svetla za každých okolností. Uvažoval kam sa chce dostať on. S týmito úvahami zaspal. Večer pokojne plynul. Ako rieka, ako prúd vo výbojke, kým nenadišiel čas, keď sa osvetlenie vypne a potom je tma a pokoj. Presne taký pokoj vládol aj Félixovi v hlave - spokojne odpočíval a konečne ho netrápili myšlienky, občas chcel aby len spal. Celé roky nič nevedieť, nad ničím sa nezamýšľať. Toto bol Félixov veľký sen. Spal pokojne až do rána, kedy ho mal opäť čakať obvyklý rituál celého dňa, celých rokov, celého jeho terajšieho života. Félix cítil v sebe čoraz väčšiu nespokojnosť, ale choroba mu zväzovala ruky a on sám nevedel nájsť spôsob ako uzol, ktorý je taký zložitý rozmotať, ale jedno vedel. Tak ako sa hmyz neúnavne z nejakého dôvodu pokúša dostať ku zdroju svetla, tak sa aj on dostane k svojmu ,,zdroju svetla,,. Ešte nevedel, čo budú jeho krídla ale bol odhodlaný ich hľadať a nakoniec nájsť. Jedine v tomto si bol Félix istý.