priatelia
Obloha
sa mení z minúty na minútu
už
nevidieť slnko
aspoň dážď zmyje všetky tie straty z tvárí
čajok
s príkrym chrupom
kým som v tichu
bez
mužských pľúc
a
ich nesúrodých celkov
kadiaľ som ešte nešla
o
moje nahé stehná sa opiera vietor
Bohom
sa to nepáči?
že
robustnými
vlnami
posúvajú
more ku mne
chvíľkami som si myslela
že tu budem doma
Ale
nič mi to nepripomína...
Už
dávno mam prebudene srdce
A bez
hanby sa skrývam pred veľkými
obrazmi
ktoré
sú ďaleko od pravdy
Pozorujem
tulene
Cítim
každé jedno zaškriekanie
ktoré
nie sú vždy v rozhovore
s nami
Priatelia
musíte
mi odpustiť
sny sa scvrkli do jedného sústa
Čo
sa teda mení?
---
Och
vy muži
v daždi
v slnku
v mrakoch
vy muži v mojej pozornosti
cesta k vám je medové jablko
vlníte sa ako horúci vzduch
nad asfaltkou
ktorá ma povedie domov...
August
2016/ Dublin
|