|
| Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
 |
|  |
1.
Začalo sa to, keď som sa hrala s kameňom v oranžovej púšti, ktorú
slnko bičuje už milióny rokov. Keď mi pot tiekol z každého póru kože,
spájal sa do tenkých pramienkov a odkvapkával do piesku, keď som mala
pocit, že moje pľúca sú dva tenké balóniky, ktoré čochvíľa
prasknú. Ako poslušná nositeľka svojho genetického kódu som tam
zanechala viac informácií o sebe, ako som tušila.
Neskôr, keď som išla autom po dlhej, horúcej, prašnej ceste a nevidela
iné auto takmer polhodinu, som sa len utvrdila v myšlienke, že odísť
by nebolo až také zlé rozhodnutie. Vrátiť sa späť. Z Las Vegas
do Anglicka. Opäť vidieť svoj starý domov. Tú živnú pôdu pre psychické poruchy.
Aj tak nie je nič čisté, jednoznačné, stopercentné... Všade vidieť a cítiť
prvky devastácie, prelínajúce sa s takmer dokonalými výtvormi človeka
a prírody. Roztrhané šaty, špinavé topánky, zvädnuté kvety, rozbité sklo,
socha napadnutá koróziou... to všetko dopĺňa lesk upravených vlasov,
hudobné symfónie veľkých skladateľov, belosť čerstvo napadaného
snehu... Ako keď po náročnom dni plnom kriku, agresie a tečúcich nervov
počuť vo výťahu Ódu na radosť od Ludwiga van Beethovena. Ako keď sa
lev vo mne strieda s hadom skrúteným do klbka. Všetko sa strieda, prelína,
navzájom kontrastuje. Všetko, čo nechcete, ale musíte robiť, všetko,
po čom túžite, ale nemôžete to mať. Toto všetko si nechávate pre seba,
postupne sa to vo vás kumuluje a väčšinou vybuchne ako sopka, ktorá zničí
všetko okolo. Ale aj keď je kontrola nad prírodnými živlami nulová
a všetko zabezpečenie poskytuje len viac času na evakuáciu, stále
máte šancu využiť ho a odpratať sa čo najďalej. Aj z tohto dôvodu
chcem odísť, preťať putá, čo ma zväzujú s povinnosťami, nudou,
tragédiami, rolami, ktoré musím hrať, hoci mi to spôsobuje žalúdočné vredy.
Návrat po takmer dvadsiatich rokoch do Anglicka nezaisťuje, že to bude lepšie, možno to naopak bude ešte horšie, jatriť staré pocity je možno psychický masochizmus, ale cítim, že to musím spraviť.
Musím sa jednoznačne rozhodnúť, už žiadne polovičaté alternatívy,
kompromisy a náhrady za to, čo skutočne chcem, inak sa opäť vidím, ako
zarývam nožom do stola, do steny, do seba. Čepeľ noža necháva stopu na
kapote auta, vo výťahu, na zábradlí, jej línia sa šinie od pracovného stola
cez reštaurácie, obchodné centrá, galérie, lekárne, fasády domov až k tomu
môjmu. Už nechcem, aby tá línia bola len pomyselná.
2.
A tak teraz opäť kráčam po širokých, mierne točitých schodoch
a zažívam pevný stisk minulosti. Idem stredom schodiska, po pravej ruke
robustné zábradlie z tmavého dreva, po ľavej rovnako vysoká stena, ozdobená gýčovými freskami tvoriacimi spleť farebného, formového či významového chaosu. Oko nemá šancu uniknúť ohurujúcemu obrovskému zmätku, pretože schodisko popri stene je točité a stena ho obklopuje od periférneho videnia až dopredu. Rovnako zdobený je aj vysoký strop a celému tomuto monumentálnemu šialenstvu kraľuje obrovská kulisa čerta, zasadená tesne pod stropom. Čert je z tvrdého kartónu, jeho plocha vytvára tmavý priestor medzi ním a stenou. V tom tieni sú uložené všetky moje nočné mory a zlé pocity z raného detstva. Predstavivosť dieťaťa pracujúca na plné obrátky dokázala toto tmavé miesto povýšiť na liaheň zla. Všetky zvuky noci, blesky za búrky, nešťastné udalosti v okolí, všetko malo dočinenia s tieňom, ktorý vytváral do pol pása nahý muž s rohami na hlave a s kopytami namiesto chodidiel. V podrepe, s rukami vbok mal vytvárať dojem číhajúceho nebezpečenstva. V mojom prípade to bolo také účinné, že som sa pred ním mala na pozore nielen na schodisku, ale kamkoľvek som sa pohla. A tak som sekala dobrotu väčšinou
len pre hrozbu nešťastia, ktoré by ma mohlo postihnúť. Túto predstavu
vo mne ešte utvrdzoval otec, ktorý si moju poslušnosť vynucoval hrozbou,
že ak nebudem poslúchať, čert si po mňa príde. Prispeli k tomu aj rôzne príhody, napríklad, raz, keď ho chceli zvesiť, muž na rebríku neudržal rovnováhu a spadol z neho na schody, čo malo smrteľné následky. Muž, ktorý pridŕžal rebrík, si zlomil ruku.
Keď sa pozerám na dramatickú kulisu a tieň za ňou, žalúdok sa mi dokonca ešte aj teraz mierne sťahuje. Štve ma, že vo mne zakorenené dávne
pocity stále prevažujú nad rozumom, no stúpam ďalej po schodisku.
Maľby majú tmavé pozadie, takže priestor napriek všetkej farebnosti pôsobí
temne a zatuchlo. Míňam schod po schode a ďalej si vybavujem
spomienky na detstvo, plné neobyčajných šiat, parochní, masiek, a na otca uprostred toho všetkého, úplne iného ako všetci ostatní v divadle.
Jeho tmavý odev, upravené vlasy a čistá pleť ostro kontrastovali s väčšinou pestrofarebnými, nápadnými kostýmami hercov, ich parochňami od výmyslu sveta a mejkapom, ktorý nosili v takých hrubých vrstvách, že tváre pripomínali skôr masky. Vlastne si ani nespomínam, že by otec počas svojho života menil výzor, na rozdiel od hercov, ktorí svoju chameleóniu schopnosť využívali pomerne často. Osamelí ľudia, vydedenci, králi, kráľovné, princovia, princezné, zlodeji, šašovia, vzdelanci, hudobníci, prostitútky, nafúkaní manipulátori, ochrancovia, väzni... tieto, a ešte mnohé iné postavy, dokázal zahrať každý z nich. Dokázali byť kýmkoľvek, aj keď len na pár hodín denne. V divadle.
Na mieste, kde sa všetky súkromné tajomstvá môžu stať verejnými.
Tajomstvá skryté za kostýmy, kulisy a potlesk divákov, ktorý to celé
odsudzuje na nereálnosť. Nespočetné podoby tváriacich sa tvárí
mi prefukujú mozog celý život, aj keď ich už nevídam. Ich úškľabky
sa vo mne zakorenili tak silno, že sa mi o nich často sníva. Ešte častejšie
sa mi však vybavujú rôzne tiky a nápadné gestá ľudí v metre,
na ulici, v obchodoch, v kine... Fotosérie tváriacich sa tvárí nosím v sebe
rovnako ako hudbu Ludwiga van Beethovena. Otec ho často počúval
a takmer do každej hry sa snažil zakomponovať niektorú z jeho symfónií.
Najčastejšie však Deviatu symfóniu – Ódu na radosť. Úžasný výtvor
génia, no ak ho počúvate takmer každý deň, začne vám liezť krkom.
Ale teraz je to aj moja obľúbená skladba. Otec mi o nej často rozprával,
doteraz pamätám, že v dobe premiéry tejto symfónie vo Viedni
žil Beethoven v takej chudobe, že si nemohol dovoliť kúpiť ani slušný
oblek, aby sa v ten večer, vďaka ktorému sa Schillerova báseň stala nesmrteľnou, mohol predstaviť verejnosti. Nechal iných ľudí, aby predstavili jeho dielo namiesto neho. Môj otec to celý život robil podobne. Tiež sa prizeral, ako jeho myšlienky a predstavy prezentujú ľuďom herci a ľudia si rovnako
brali z jeho diel to, čo im vyhovovalo, prispôsobovali ich vlastným myšlienkam a predstavám, často aj úplne inak, ako to bolo pôvodne myslené. To ho vytáčalo zo všetkého najviac.
Niekoľkokrát sa mu stalo, že mu niekto prišiel zagratulovať k novej hre, keď sa s ním však o nej začal rozprávať, vysvitlo, že ju vôbec nepochopil.
Beethoven bojoval Deviatou symfóniou proti absolutizmu a nedostatku
slobody, napriek tomu jej post mortem pririekli rolu inšpirácie
nemeckej rasy v boji. Oto von Bismarck o nej často hovoril : „Keby
som mohol tú hudbu počúvať častejšie, mal by som väčšiu odvahu.“
Chcel povzbudiť svoje vojská, preto začlenil Beethovena do boja o zjednotenie Nemecka. Nemecký kancelár zašiel tak ďaleko, že Ódu na radosť nazval Bismarckovou symfóniou.
Beethoven túžil po slobode, ktorá by vyústila do „kráľovstva ľudského bratstva“, a namiesto toho ho zneužili pre svoj boj ľudia, ktorým bola jeho myšlienka na míle vzdialená. Všade ho mali radi. V roku 1927 sa
jeho Deviata symfónia stala svetovou hymnou mieru. Zatiaľ čo sa v USA
o Beethovenovi hovorilo ako o demokratovi, v Moskve mu salutovali ako
revolucionárovi a vo Francúzsku predstavoval hrdinu republiky.
Hitler z neho spravil pravého vodcu nemeckého ľudu. Prvý festival
nacistickej hudby zahájili Ódou na radosť. Spoluvinníci najhorších zločinov proti ľudskosti omdlievali pri počúvaní piesne, kde sa spievalo: „Všetci ľudia sú si bratia,“ Letci kamikadze pili posledný pohár saké a v ušiach im znela Deviata.
Beethoven kamikadze.
20.apríla 1945 oslavovalo rádio Berlín Hitlerovo výročie Beethovenovou
Siedmou symfóniou. O desať dní na to oslávilo Deviatou symfóniou jeho
samovraždu.
Beethoven znásilnený svetom.
Prisvojili si ho obete, bojovníci, kati, slabí, silní ... v Číne, Amerike,
Európe, v metropolách i v odľahlých častiach sveta.
Beethoven roztrhaný na kúsky.
|
|
|
