Ostala som na palube, Simhat sa stiahol do kajuty a Mandy prišla provokovať.
„Myslím, že to máte, šťastie napoly fuč, so Simhatom. Už nič nebude ako bývalo. Okázalejšie, ale aj vás okašľal. Čosi zachrániť pôjde, ale všetko určite nie.“
„Neviem, kde na to chodíte, že sme kamarátky. Nedovolila som vám sadnúť si ku mne. A čo je horšie, prerušila ste mi cestu.“
„Však to je moja záslužná činnosť, že som ju prerušila.“
„Nie je, ale tomu nemôžete rozumieť.“
Simhat ležal na posteli. Postavila som sa pred ňu.
Vyťahujem prvú mokrú nitku: „Nemôžeš si sťažovať, poskytnutá sloboda neostala nevyužitá.“
„Skoro si zabila Tobyho.“
„Čože som?! Plávať som ho naučila. Ale čo...“
Posmešné Simhatove Tak on už vie plávať sa miešalo s mojím zjapaním Ale čo si urobil so servírkou!
„Servírkou? Naučil som ju milovať.“
„Tak ona už vie milovať!“ zjapem ďalej: „Pozri,“ vyzliekam si šaty.
„Pozri,“ tľapkám si po prsiach, po prirodzení, po zadku, po lýtkach: „Pozri! Toto všetko o sebe pochybuje. A to len vďaka tebe. Pozri, čo si zo mňa spravil! Ale ja viem čo. Všetci chcete odo mňa maghamu.“
„Nemusíš mi vykať, nie som celé Garleo,“ čosi brble kým ja zjapem.
„Ale nič nebude! Žiadna časová slučka pre rozmaznaných Garleónov nebude, ako ma vystríhal Reniér.“
„Reniér to je najskôr veľkomysliteľ,“ zase čosi brble.
„Nebudete mať maghamčanku!“
„Prečo sa obliekaš?“
Príjemný mráz. Tak sa naspäť vyzliekam. Stolička eroticky posunutá na koberček, ja s eleganciou sadám. Jedna noha oblúkom položená na druhú. Členok tvorí dotykovú plochu. Prst zvodne sleduje lýtko, potom stehno. Vstal trochu nemotorne, nechcel zo mňa púšťať zrak, tak sa o kadečo potkýnal. Zozadu za stoličkou mi pritiahol hlavu k sebe. Prsty mu zvodne sledujú kryvky.
„Bude to fungovať?,“ spoja sa nám pery. Hlad, hlad, hlad. Dohrýzli sme sa celoplošne.
Toby v paláci, len čo vycítil, že môže skoro všetko, tak aj všetko robil. Presnejšie, všetkých zamestnával.
„To čo si urobila?“ znelo to ako keď nešikovnosťou odpálite atómovú bombu, milióny mŕtvych a jeden preživší sa vám trepe do svedomia. Lovím vety, dávno premleté, kdesi uložené, na päť strán toho bolo. A čo ja viem či pochopí z vysvetľovania to, čo ja sama nechápem? Tak som rozhovor zúžila.
„Čo čo? Letela som do teplých krajín. Nebudem predstierať teplo v zime.“
„Mávaním síce horiace krídla neuhasíš, ale aspoň vytvoríš krásne efekty!“ ozval sa svokor pri vchádzaní.
„To je na mňa?“
„Afekty, afekty!“ opravuje ho svokra.
|