Mala som sen. Stála som v ňom na vysokom kopci, na rukách držala svoje dieťa a pozerala do dvoch priepastí – hlbokú studňu pod kopcom a nebo nad ním. Ja, niekde medzi nimi, som si pripadala sama, a predsa taká silná. Bez toho, aby som vedela, kam sa ďalej pohnem, ani čo ma čaká. Mala som pocit neohroziteľnosti, akoby mi niekto vygumoval pud sebazáchovy a schopnosť cítiť strach. Raz niekto povedal „Nič si nepredstavuj a uvidíš, aký budeš odvážny.“, ale ja na to najhoršie pokojne myslím a viem, že to nejako zvládnem. A platí to doteraz. Zobudila som sa a ten pocit pretrváva. Vôbec netuším, ako je to možné. Žiadne zvuky z ulice, ťukoty, šíriace sa z chodby, ani nespočetné možnosti toho, čo sa môže stať, ma už ďalej netrápia.

Dcéra spí. Uvedomujem si, že zásoby všetkého sa míňajú a budeme musieť vyjsť von. Hodiny ukazujú 08:30. Možno sa aj pokazili a ukazujú úplne iný čas, ako v skutočnosti je, no nemám to ako zistiť. Napokon, aj tak je to jedno. Pozerám von. Na chvíľu sa mi zdá, že sneží, ale to v ovzduší namiesto snehových vločiek poletujú iba veľké kusy popola. Či chcem, či nechcem, musím uznať, že je to esteticky krásne. Zdevastovaná krajina, obsypaná popolom, jemne poletujúcim v šerosvite. Dokonalý príklad toho, ako si škaredé veci našli spôsob, ako byť pekné.

Beriem veľký vak na veci, ktoré hodlám zohnať, tašku, kde si dávam pištoľ, nôž a peniaze a malý vak, kde ukladám dieťa. Cez nos a ústa si preväzujem šatku, aby som nevdýchla popol, to isté robím dieťaťu a opäť sa vydávam na riskantnú cestu, kde musím zvážiť každý krok. Otváram dvere, schádzam schodiskom a po niekoľkých mesiacoch s vŕzganím otváram vchodové dvere, na čo sa mi kúdol popola vmetie do tváre. Pretieram si oči, rozhliadam sa, nikde nikto, musím sa zakrádať, nenápadne, popri stenách. Inštinktívne idem smerom, kade som išla naposledy a podarilo sa mi zohnať zásoby. Chodí sa mi ťažko, v hrubej vrstve popola nechávam za sebou stopy ako v snehu. Hocikto, hocičo ma môže stopovať, ale s tým nespravím nič, len občas sa pokúšam stopy zahladiť palicou, ktorú som našla po ceste. Tam, kam som sa minule dostala zhruba za desať minút, mi teraz trvalo raz toľko. Ostrím zrak, hľadám blikot svetla, žiadne nevidím, idem bližšie, stále nič, prichádzam až k tomu miestu, ale žiadne útvary podobné tankom tu nie sú. Je tu iba kopa šrotu a všelijakých harabúrd, zasypaných popolom. Idem ďalej, každú chvíľu sa obhliadam okolo seba, rukami obopínam dieťa a v jednej z nich, pripravená k útoku, držím nôž. Totálne, neprirodzené ticho, kde počuť len náš dych a moje kroky, je občas narušené kovovou ozvenou z diaľky, pádom akéhosi haraburdia, alebo detským zamrnčaním, ktoré prestane ihneď ako sa na ňu pozriem.

Kráčam takto neviem ako dlho, neviem kam. Nikde nikto, aspoň to tak vyzerá, aj keď je celkom možné, že zo svojich úkrytov ma pozoruje niekoľko párov očí. Možno sú už všetci mŕtvi. Neviem. Chce sa mi zvolať, či tu niekto je, ale hneď sa tej myšlienky vzdávam. Kráčam už dosť dlho, na hlave a pleciach mám vrstvu popola, oprášim si ho a lieta ďalej v ovzduší. V diaľke sa začína rysovať niečo ako kopec. Predtým tam nebol, aspoň si nespomínam. Akoby vyrástol zo zeme jeden veľký vred, sopka, ktorá milióny rokov dobehla za pár mesiacov. Ozývajú sa odtiaľ dunivé zvuky. Nie som si istá, či robím správne, ale nejaký pocit ma tam naliehavo ťahá, pridávam do kroku, brodím sa vrstvou popola, zanechávam za sebou kúdol, aj slepému by už došlo, že tadiaľto kráča živý človek, buď mám šťastie, alebo už vyhynula aj háveď. Napadá mi, že ten dunivý zvuk môže háveď odpudzovať a niekto ho cielene šíri. Áno, určite je to tak, musí to tak byť. Prichádzam do cieľa, akého, to už nechávam na osud, neverím na osud, ale tak nejako sa to hovorí. Vrstva popola je pri kopci hrubšia, padá od hora nadol, zosúva sa v lavínach, obchádzam ho dookola, musí tu byť predsa niečo, pre čo som sem prišla, o pár minút natrafím na chodník v popole, vedúci hore na kopec, vyššie sú už pevné schody, zvarené z rôznych kovových častí, možno celý kopec je postavený z kovového šrotu, kráčam po celých mesiacoch usilovnej práce, po chrbtoch ľudí, ktorých úsilie je očividné, či sú nažive, ťažko povedať. Jednou rukou sa pridržiavam istiacich reťazí, pripevnených nad schodmi, druhou utišujem dieťa, mrnčí, začína sa jej to nepáčiť. Po dlhom výstupe som na vrchu kopca, dieťa sa utíšilo, dokonca sa jej na tvári objavilo niečo ako úsmev, úžasný výhľad na zdevastovanú krajinu si uchovám až do smrti, ktorá môže nastať za pomerne krátku dobu. Pozerám sa hore, na ťažké oblaky, plné špiny tohto sveta, medzi nimi sa sem tam objaví svetlejšie miesto, kadiaľ preniká zopár osamelých slnečných lúčov. Prichádzam do stredu kopca, už z diaľky vidím, že je tam otvor, veľká okrúhla brána, ako oko, ktoré sa mrknutím otvára. Dunivé zvuky zoslabujú, kovový, pancierový kryt sa z hrmotom otvára a dnu ma čaká to, v čo som už nedúfala, že raz uvidím. Ľudia.