Nehmotná nádej

  Zase tam bol.Nemusela sa ho ani dotknúť a vedela,že leží vedľa nej.Cítila jeho vôňu,tak zvláštne okúzľujúcu.Pritúlila sa k nemu a pokojne zaspala.

Po počiatočnom šoku,odkedy k nej začal prichádzať,si na neho zvykla.Ba čo viac,prechovávala k nemu akýsi cit.Nejakú divnú odrodu nezvyklej lásky.Vždy sa v duchu pousmiala,keď si spomenula na ich prvé stretnutie.Na tú hrôzu,čo ju zachvátila.Na ten tichý ľadový strach,čo jej otupil celé telo…

  Po určitom čase,keď sa stále znova a znova objavoval,pomaly prestala mať z neho strach.Uvedomila si,že jej nič nehrozí.Po pár týždňoch sa ho odvážila aj dotknúť.Bolo tak zvláštne cítiť niečiu dlaň vo svojej a pritom ho nevidieť.Vo chvíli,keď to spravila,objal ju.Jednoducho bez okolkov si ju k sebe pritúlil.Nehýbala sa.Možno to bola samota,ktorú mala v srdci,čo ju zlákala urobiť niečo tak nelogické.Možno kúzlo chvíle.Zatvorila oči ,chcela presvedčiť samu seba,že je skutočný,iba jej.Že ho nič neodradí od toho aby jej stál vždy po boku.Že je to jej osud…

  Odvtedy žila vo zvláštnom pološialenom svete,pričom pochybovala o súdnosti svojho myslenia.Bola presvedčená,že je to choroba,čo to má všetko na svedomí,veď také niečo nie je predsa možné!Od istého zlomu jej to už bolo jedno.Ba čo viac,tešila sa,že je to práve ona,že nie tak mŕtvolne sama..

  Jedného dňa však neprišiel..Otázka,ktorej sa tak zúfala vyhýbala na ňu neprestajne útočila. Otázka,kto,alebo skôr, čo to je…

  Po dlhých mesiacoch spala sama.Cítila sa odstrčená,nahnevaná a navyše sa o neho bála.Vedela,že nemá najmenšie právo,viazať sa na nehmotného muža,čo jej nepovedal slova a vzal celé srdce.Chýbal jej však.Tak veľmi,že odmietala vstať celé dni z postele v tej hlúpej  nádeji,že sa vráti.Potom pochopila,že sa to nestane.Už nikdy.Chcela tak strašne byť při ňom.Verila že tam,na druhej strane ju čaká.Depresia pomaly,ale isto obtáčala svojimi čiernymi pazúrmi dušu tejto ženy.

  Tak zúfalo po ňom túžila,že vzala revolver po bývalom manželovi a s úsmevom stisla spúšť.Posledný výkrik beznádeje…