Každý rok o takomto čase, keď pod oknami zakvitnú ruže, Mária si spomenie na leto, ktoré jej tak veľa vzalo. Hľadí spoza záclony a zrak upiera na ruže. Čo by za to dala, keby tu Štefan teraz mohol byť? Objať ju a povedať, to obyčajné slovo mama. Slzy sa je tisnú do očí. I po rokoch to strašne bolí. Leto pominie, ruže odkvitnú, bolesť však ostáva. Dvere sa otvoria, vojde jej muž. Pozrie sa z okna, potom na Máriu a zlomene dodá.

- Viem, čo ťa trápi –  Dnes je tomu sedem rokov , čo ....., - v tej chvíli nedokáže zo seba vydať ani slovo a rozplače sa. Zarámovaná fotka na stole, pripomína kedysi rodinnú idylku. Rudo chytí fotku do ruky, trasú sa mu. Zostarol. Štefan v ten deň doniesol ruže mame k jej pädesiatke. Boli krásne, boli od syna. Objala ho a vložila kvety do vázy. Dlho sa nezdržal.

 - Idem po Zuzanu – povedal mame.

        Sadol na motorku, ktorú dostal k maturám . Tak túžil po nej, tak strašne ju chcel. Vyšiel na Hlavnú. Vietor mu bičoval líca. Cítil jeho ostrosť, tvár ešte viac nastavil vetru a nebránil sa mu. V kútiku duše sa tešil na Zuzanu. Poznali sa zo strednej. Štefan si ju zo začiatku nevšímal, ale v treťom ročníku sa zo škaredého káčatka vykľula krásna labuť. To sa už nedalo prehliadnuť. Keď prijala jeho pozvanie na prvé rande, bol rád. Vedel zaujať, vynikal inteligenciou a bol iný ako iný chlapci. Bol sčítaný, mal rozhľad vo všetkých smeroch. Galantnosť u žien bola uňho prvoradá. A toto milovali na ňom všetky dievčatá.

        Ulica bola rušnejšia ako inokedy. Rozširovala sa novostavba ulice, ktorá mala spájať Rozmarovú s Čiernym Potokom. Keď odbočil na veďľajšiu cestu na Jánovce do protismeru mu vbehlo nákladné auto. Štefan  už nestačil predísť dopravnej kolízii.

        Boli to sekundy, okamihy.

Dopravní policajti určili príčinu zrážky. Tú zapríčinil mikrospánok vodiča nákladného auta. Otec Štefana skoro zinfarktoval, keď mal identifikovať mladého muža na motorke. Bol to Štefan, jeho syn.

         Zuzana darmo čakala svojho Štefana. Chcela mu povedať, že pod srdcom nosí jeho dieťa. Čo povie neskôr svojmu synovi, keď sa ho spýta.

– Prečo nemám otca? – Ale čo povie Mária svojmu vnukovi, keď povie.

 – Babi, za maturitu chcem motorku –

Všetko na svete, ale motorku. Ponorená do poludnia, vyšla na dvor . Odstrihla ruže, privoňala k nim, vložila ich do vázy, odrazu sa jej vynorila otázka.

- Čím je leto bez ruží? – Do izby vošla Zuzana so synom.

- Láska bez srdca – dodala a doliala vodu do vázy.

       Števko vidiac starú mamu sa jej vrhol do náručia. Celý natešený , že je u starkých mu oči iskrili. Mária ho privinula k sebe, pohrala sa mu s vlasmi, ktoré vietor pred chvíľou rozfúkal. Mal oči po otcovi. Bolo to zreteľné, celý Štefan.

 - Pozri babka, dostal som od mamy veľké, požiarne auto – Spustil ho na koberec a začal sa s ním hrať. Zaujatý hrou, prebil tromf esom, keď víťazoslávne dodal.

- Mamka mi sľúbila na Vianoce elektrickú autodráhu a otecka k tomu –

- Zuzana, čo to má znamenať?- Odrazu pocítila vinu. Hrala všetkými farbami. Vedela, že Márii sa to dotklo, ale i ona potrebuje kohosi pri sebe, má právo žiť a byť milovaná. V izbe nastalo hrobové ticho, krvi by sa človek nedorezal.

- Malý nemôže vyrastať bez otca –  A ja...., -

- Čo ty, Zuzana ? – nahnevane sa ozvala Mária. Trhalo jej srdce , keď mala počúvať takéto reči.

- Láska je vernosť až za hrob, uvedom si to –

- Ale bez srdca nemôže existovať – nedala sa Zuzana. -

-Myslím si, že Zuzanu, ani Števka tým nestratíme – Ozval sa Rudo, ktorý sedel a doteraz sledoval túto scénu.

- Ďakujem otec – vyjavila svoje poďakovanie Zuzana, Pozrela na jeho dobrácke oči, akoby v ňom spal nedeľný chlieb na stole. Ruda mala nesmierne rada. Bol to vzácny človek , nesmierny dobrák.

- Žiadny otec, odteraz .Vytrhla si si Štefana zo srdca, pošpinila si jeho pamiatku. Ranilo nás to Zuzana, ranilo –

 - Ale Mária nebuď taká krutá – zamiešal sa do toho Rudo. Neznášal nespravodlivosť.

- Ešte i ty začínaj ! –

       Mária nezniesla protirečenie. Otočila sa a vyšla z izby. Zuzana so Štefanovým otcom osameli, iba Števko vyjavene pozeral na starú mamu. Nechápal, čo sa deje, ale jedno bolo pre neho viac než isté, bude mať nového otca. To je viac ako hocijaký darček.

 - Asi pôjdeme – Zuzana vstala .

- Je mi to ľúto – ospravedlňoval sa Rudo, pobozkal na rozlúčku svojho vnuka. Zuzane stisol pevne dlaň, naznak, že s ňou cíti a fandí jej. Svet je bez lásky malý ako zápaľková škatuľka. To musí pochopiť i Mária.

- Prehrmí to, uvidíš a aký je - ?

Sklopila zrak, ani nedýchala, bála sa to vysloviť. Zavrela za sebou, vyšla z domu, na dvore zacítila vôňu ruží na dvore.

     Vedela, že čosi stráca a opäť nachádza . Zahlbená do vône, vykročila do novej budúcnosti,bola neistá ako poludňajšia hmla, ktorá sa dvíhala k oblohe. Jedno vedela, vykročiť musí prvá.