Všetko je čisté, ligotajúce sa, nikde ani čiastočka smetia, prachu, dokonca ani pachu. A on, uprostred všetkej tejto sterility vyškiera svoje zhnité zuby a celý zablatený vystiera svetu svoj špinavý prostredník.

     Vždy som mala rada malé špiny na veľkom čistom súvislom povrchu. Veľký čistý povrch, alebo priestor, ktorý pôsobí upokojujúco, sterilne a na ňom, alebo v ňom niečo rušivé, nesúmerné, znepokojujíce. Neidentifikovateľný kúsok, narúšajúci klamlivú istotu vedenia, ktorý do vás hlodá, uberá kúsok z vás a zároveň utvára priestor pre nové možnosti.

     Na detstvo mám biele spomienky. Biele ako cukor. Biely nábytok, biele obrusy, biele pančuchy, mama a otec oblečení v bielom, biele vlasy starých rodičov, koláče posiate

bielym cukrom… A všetko presvetlené bielym svetlom. Všetky škvrny hneď odstránené. Doteraz vaše biele zuby odrážajú vaše istoty, lebo podľa vás iba čistá podoba vecí ich definuje. Ale odhaľovanie tajomstiev ochudobňuje ľudí o ich hľadanie. Život v prostredí, kde sa ľudia usmievajú bez pretvárky, kde ich dobromyseľnosť zasahuje ďalej ako za hranice seba samého, kde pomoc druhému znamená samozrejmosť, to všetko je svet, v ktorom vystupujem. Hranie je môj život. Život ako hranie, hranie ako život. Biele javisko, ožiarené bielym svetlom, na ktorom žijem svoj  biely život. Prostredie, z ktorého niet úniku, ani keby ste chceli. Ako bacily v skúmavke. A on tu zrazu stojí a vo mne sa vylieva prasknutá

tepna plná čiernej tekutiny. Tri, dva, jeden … a moje oči odmietajú prijať toľko čiernej, rovnako ako moje vnútornosti. Zvíjam sa v kŕči ako biely červ v čiernom atramente a neviem, či sa ešte niekedy budem chcieť narovnať. A ľudia tlieskajú a tlieskajú. Tlieskajú kostnatými rukami s dlhými prstami a dlhými nechtami a ich úsmevy ovenčené baktériami nemajú konca. Vždy som mala pocit, že sme divadlo bez obecenstva a zrazu vidím pred sebou plnú sálu. Ako sa to vlastne začalo?

     Mala som asi desať rokov. Pozerala som sa na bielu, trochu popraskanú podlahu. Asi pol centimetra hlboké praskliny sa nepravidelne rozvetvovali a spájali a vznikal tak kus plochy, pripomínajúcej povrch inej planéty. A ja som sa cítila ako družica fotiaca ju z diaľky. Keby som si odmyslela všetko okolo a sústredila sa iba na ten popraskaný úsek pod nohami, bola by som možno schopná tomu uveriť. A vtedy sa to stalo.

Na tuhú, bielu, studenú hmotu, kde spočíval môj zrak, spadla škatuľa. Bola zalepená lepiacou páskou, z čoho sa dalo vyčítať, že v nej niečo je. To sa však dalo vyčítať aj z toho, ako dopadla. Keď dopadla, rozľahol sa okolo tlmený, ťaživý zvuk. Keby bola prázdna, odrazila by sa od podlahy a zvuk šiestich, navzájom spojených kartónových stien by prázdnotu prezrádzal tiež. Zdvihnem hlavu a pozerám skade dopadla. Nikde nič. Iba oči oslepujíce biele svetlo. Inokedy by ma takáto nevysvetliteľnosť zarazila, možno aj vystrašila, lebo nejasnosti som vždy neznášala a znervózňovali ma. Preto ma prekvapila moja ľahostajnosť. Pozerala som na škatuľu, ktorá spadla z neviem kade, takmer ma mohla možno aj zabiť a mňa zaujímalo len jediné. Čo je vo vnútri. Žiaden nápis. Tmavohnedá lepiaca páska a rozmery asi 30 x 40 cm. Môže v nej byť čokoľvek zodpovedajúcich rozmerov. Vybavili sa mi všetky tie scény z môjho života, keď natešení ľudia zobrali do rúk darčekovo zabalenú škatuľu obviazanú obrovskou mašľou a začali ňou triasť, aby zistili, čo sa v nej nachádza, ešte pred jej rozbalením. To bolo to posledné, čo by som v tej chvíli urobila. Bránil mi v tom akýsi druh odporu, možno strach. Strach z neznámeho. A ten som pociťovala dokonca už len pri pomyslení, že ju otváram. Ale zvedavosť zvíťazila. Našla som začiatok lepiacej pásky a pomaly ju otvorila. Štyri, tri, dva, jeden. Posledná strana, zakrývajúca obsah, ho odkryla úplne a uvidela som špinavé hárky papiera popísané čiernym atramentom.

     On spomienky na detstvo vlastne ani nemal. To, čo mu po ňom zostalo, bol len pocit osamotenia a vyvrhnutia. Zápach a špina, rozmočená podlaha kdesi v čiernej diere, to tvorilo jeho domov. Čierne steny, čierne šaty, čierne vlasy … Čierne oči jeho matky, ktorá ho nenávidela rovnako jako on ju. To všetko splynulo v jeden čierny bod kdesi v čiernej diere jeho života. Ak v podstate nič nezažívate, tak spomínať na čo ani nemáte. Svet, kde sú ľudia bití na okraj znesiteľnosti, kde majú ľudia namiesto očí čierne diery. Toto všetko potreboval zo seba dostať, napriek tomu, že ho to utváralo. Bol zložený z tej nechutnej skladačky, ktorá sa už dávno rozpadla. Jeden kus tam však nikdy nezapadal. A práve ten ho jedného dňa donútil zobrať do rúk pero s čiernym atramentom.

     A ona vtedy čítala a čítala a čítala …

„ Vo vašich žalúdkoch sa vždy nájde kus mäsa a vo vašich očiach kus pohŕdania. Až sem počujem vaše ťažké trávenie a váš zapáchajúci dych.Vaše výkriky, posmešky, zlozvyky udierajúce do očí. Akýkoľvek protest umlčíte skôr, ako sa začne. Vaše špinavé tváre. Spolu so špinou si zotierate aj samotnú tvár. Čierne diery vo vašich hlavách nepohlcujú, ale vypúšťajú čierny dym, ktorý zamoruje všetko ostatné.  Čvachtáte sa v čiernej smole a nemôžete spať pre škripot vašich zubov. Útočíte, kopete do ostatných tak, ako oni do vás. Hryziete zhnitými zubami a skrvavenými ďasnami. Hryziete do jedla, do ľudí, do stien, do vlastných pier.

Trháte korene rastlín, ktoré sú schopné v tejto tme přežit a trháte aj všetko ostatné, čo vám príde pod ruky. Uzatvárate spoločenstvá len kôli ničeniu a plodeniu. Pritom je každý z vás celý váš čierny život sám. Samota je pre vás droga, za ktorú niet náhrady. Vaše hlasy pripomínajú rev šeliem a ich agresívny boj o prežitie. Revete, aby všetci pred vami utekali.

A vy utekáte pred nimi. A ak sa náhodou stretnete, revete ešte viac. Torzá vašich umierajúcich tiel nikoho neprosia o odpustenie. Umierajte. Len umieraním udržujete ostatných při živote. Z vašich tiel sa aj po smrti šíri despoticko – cynické, sebecko – tyranské fluidum a ostatní do nich kopú rovnako ako za živa. Nechávajú ich na mieste skonania a štádiá rozkladu zapadajú do celej tejto čiernej páchnúcej exhibície bez divákov. Nemáte nádeje, lebo nemáte ani túžby. Žijete len pre prítomnosť, ktorá páchne bezcitnosťou a plesňou. Pijete kalnú vodu z kaluží a nič vám nebráni v tom, aby ju vaše pokazené telá vylučovali, kde sa vám zachce. Vaše vnútorné orgány rýchlo strácajú funkčnosť, a tak v kŕčoch bolesti a zúrivosti vo vás kypí žlč a horúca krv. Nikdy ste nevideli svoj obraz v zrkadle, pretože máte iba krivé zrkadlá, ktoré ešte viac deformujú vašu už aj tak zdeformovanú podobu. Štetiny namiesto vlasov sa vám nechvejú už ani keď fúka vietor. Pazúrmi namiesto nechtov škriabete nielen ostatných, ale aj samých seba. Zmes handier na vašich telách nazývate šaty, no neslúžia na to, aby ste telá zakryli z hanblivosti a zo zmyslu pre estetiku, ale z obozretnosti, nedôvery a nepriateľstva k ostatným. Niekoľkovrstvové handry, tvoriace akýsi asexuálny tmavý pancier, chránia vaše telá pred poškodením z vonkajška.  Z vnútra ste však poškodení až až. V tme vám v hlavách krúžia vaše čierne myšlienky. Nikdy som si nebol istý, či by vás väčšie svetlo zabilo, alebo vás zabíja to, že je také slabé. Malé body slabého svetla osvetľujú vaše telá a vzniká váš viacpočetný tieň, ktorý je rovnako tmavý ako vy. Prenasleduje vás a prenasleduje aj tiene ostatných. Preto sa stále skrývate, utekáte, kým utekať môžete, potom sa už len plazíte a chrčíte. Čakáte na koniec nie odovzdane, ale so všetkou nahromadenou zlosťou a závisťou. Šialení a nevládni čakáte na koniec, ktorý sa vás netýka. Iné farby ako čierna v tomto svete nemajú dlhú životnosť, lebo nával všetkej tej špiny ich hneď zatrie. Nejete, ale žeriete. Vaše nenásytné hrdlá sú schopné hltať čoraz väčšie sústa. A vaše obete revú čoraz silnejšie. Keď sa pri vás objaví nejaké zviera, hneď sa naňho vrhnete, zaživa hltáte a aj si musím zakrývať uši, aby som nepočul jeho rev. Vždy po ňom zostanú len kosti a koža a na vás v tme sa ligotajúce fľaky od krvi. Žijete život v neistote a neustálom strehu. Ste vynaliezaví. Vaša vynaliezavosť však nepramení z inteligencie, ale zo skúseností. Ste obeťami a zároveň páchateľmi a vaše obete sú zároveň páchatelia. Ste obrovské čierne pavúky, ktoré sú hneď po narodení hodené do kopy pavučín. Snažíte sa odlepiť, kľučkovať, vymotať, preto trháte, šklbete svojími telami, zvíjate sa a trasiete od vypätia. Pritom však aj sami tkáte pavúčie siete. Pokazené pavučiny. Pokazený svet, pokazené telá, pokazený život. Pokazené? Tu nikdy nič nebolo funkčné. Dupete krivými nohami na vrchole šrotoviska a strú-hate dolámanými hnátmi hybridné figúry. Sami ste asambláž na šrotovisku z asambláží. Krivé prsty, krivé zuby, krivé nohy, krivé ruky. Vaše telá vyzerajú ako korene stromu, ktorý sa prediera tvrdou zemou. Vy, kriví ľudia, ešte viac krivíte už dávno pokrivené a odmietate už dávno odmetnuté. Odmetnuté, zamietnuté, zavrhnuté. Také je všetko okolo vás a takí ste aj vy samotní. Ste sebeckí a sebeckosť vás sprevádza, odkedy ste boli vašimi matkami vysotení na svet. Chcete byť všetci pánmi, ale len preto, lebo sa bojíte byť sluhami. Pritom ste však všetci otrokmi vašeho čierneho sveta. Úbohé bábky vyšľachtené pre zlo. Kým? Čím? Vlastnou vôľou.

Ste čoraz horší. Vaši rodičia vedeli aspoň čítať a písať, čo naučili aj vás, no vy ste si to dobrovoľne vygumovali z tých vašich škaredých hláv bez výrazu. Dobrovoľní analfabeti, ktorým z hrdla vychádzajú len pazvuky a zápach. To ste vy. Keby som aspoň mohol povedať, že ste len výplodom prostredia, v ktorom žijete, a že vaše činy zodpovedajú neblahým

okolnostiam, ale vo vnútri ste možno iní a v inom prostredí by ste konali inak. Ale vaše konanie, ktoré vidieť, sa zhoduje s vašimi vnútornými princípmi, ktoré nevidieť, s vašou pri-

rodzenosťou. Vy, ktorí vidíte všetko, čo chcete vidieť a nevidíte to, čo vidieť nechcete! Do kelu s vaším videním! Do kelu s vaším pokazeným zrakom!

Dokazujete si navzájom svoju silu a nepripúšťate, že môže byť niekto silnejší ako vy. Bojujete do posledného výdychu ignorujúc pud sebezáchovy. Ste herci. Predvádzate svoje schop nosti a neschopnosti a nečakáte potlesk. Nečakáte ani divákov. Vzpínate sa do výšky, leziete na najvyššie body vášho šrotoviska, aj keď viete, že sa tam neudržíte a z vrcholov nasleduje pád. Hore zostáva iba vaše ego, ktoré stúpa po neviditeľných schodoch ešte vyššie. Pevnosť vaším krokom dodáva bolesť ostatných. Hoviete si vo svojom tmavom pelechu ako baktérie v rane a pokrytí hnisom ste schopní vytlačiť všetkých a zaplniť všetko. Sami pre seba vo vlastnom svete, rozvalení v hnilobnej mase, so zlosťou uchovanou pre čas núdze, do zásoby. K tomu speje táto čierna diera? Speje? Rúti sa.

Bude vás čoraz menej, až zostane len jeden. Jeden, zosobňujúci tie najhoršie zo všetkých vašich zlých vlastností. Bude sa biť do hrude a jeho rev sa bude rozliehať nad všetkou touto hnilobou a sračkami a nad poslednou z jeho obetí. Veľká inštalácia menom svet s cieľom rozpadať sa, velké smetisko, na ktorom pobehujete bez dňa, noci, cieľa - dedičstvo, ktoré vám zanechali vaši rodičia. No vy ste ešte o pár stupňov odpornejší a dobre viete, ako s tou svojou odpornosťou zaobchádzať. A ja? Ja som zo všetkých najhorší. Pretože ja to vidím a všetko to zakrývam. Vy ste tí, čo nevidia. Neviem, či to môže byť ešte horšie a je niekde iný, ešte horší, alebo lepší svet, no napriek tomu nemám odvahu to zistiť. Som ako vy a vaše kosti, ktoré sú každú chvíľu zlomené, no napriek tomu sa vracajú lámať sa ďalej.“

      Raz uvidel záblesk silného svetla, ktoré mu akosi nezapadalo do prostredia, v ktorom žil celý život. Namiesto skúmania, odkiaľ pochádza, zobral načmárané stránky do rúk, vložil ich všetky do škatule a odhodil ju z celej sily čo najďalej od seba, do nebezpečnej vidiny lepšieho sveta. Vtom sa k nemu nahrnul potlesk publika.

      A ona vtedy čítala a čítala. A bola najlepšia  zo všetkých, pretože vedela o inom svete a napriek tomu zostala taká, ako ju vychovali. Ak nepoznáš nič iné, je ľahké žiť v bielom svete. No ona vedela o opaku, ale všetka čierna ilúzia sa dala nahradiť bielou. Tak si radčej vybrala život v šťastnej ilúzii, ako v nevyhovujúcej čiernej – možno realite. Ale aj tak v nej zostal čierny atrament, ktorý sa v nej rozlial a jej krv bola odvtedy tmavšia.

      Teraz sa tu zjavil ako had v raji a ja musím konečne prijať to, čo už dávno viem. Driemajúca nenávisť sa zo mňa derie von a ja nenávidím vaše ružové pery mľaskajúce spokojnosťou. Nenávidím vašu uhladenosť a úzkostlivosť, váš šľahačkový vkus, vaše zdvihnuté malíčky pri pití čohokoľvek, váš smiech, tanec, vaše láskavé oči, vôňami presiaknutý vzduch, biele šaty, biele ulice … Zo všetkej tej bielej ma bolia oči. Čo iná farba ako biela nemá svoju hodnotu? Samá vanilka, šľahačka, pena do kúpeľa. Život v bielej vate. Túžite po treste a odpustení len preto, že žijete. Za návaly láskavosti, veselosti a šťastia máte pocit previnenia. Vaše láskavé oči žmurkajú v pravidelnom rytme naivity a dych sa vám zrýchli pri akejkoľvek veci, nezapadajúcej do bielej skladačky tohto sveta. Túžite po šťastí, a to nielen svojom, ale aj šťastí ostatných. Chcete ho čoraz viac a viac, a preto sa idete rozplynúť od lásky a úsmevy vám už deformujú tváre a vaše biele zuby sa ligocú až oslepujú, rovnako ako vaše vlasy. Používate ich ako zbrane na odzbrojenie ostatných. Hostíte ich úsmevmi a koláčmi a zdvorilostnými frázami. Nechcem ani vaše koláče, ani vašu lásku! Uhladení oteckovia, uhladené mamičky, uhladené deti s jasnými očami a milými tvárami. Hráte svoje role výborne. Ani neviete, že hráte. Kocháte sa navzájom svojou krásou a čakáte, kým vás život otesá. Pôsobíte ako členovia rady mudrcov sveta a desať titulov pred menom a desať ti-tulov za menom je ako dvadsať výkričníkov, ktoré kričia, že každý z vás je najmúdrejší, najšľachetnejší a najlepší. Čo je to za svet, kde sú všetci najlepší? Čo by sa z vás stalo, keby ste sa ocitli v čiernej smole? Udržali by ste si tú svoju bielu skvostnosť? Možno áno, ale váš život by trval asi minútu. Chodíte v čistých, naleštených topánkach po čistých naleštených bielych chodníkoch a vaše čisté, voňajúce telá sa v ladnom rytme pohupujú a miešajú a hmýria, čo pripomína masovú tanečnú zostavu. Dokonca aj vaše smeti sú čisté a poukladané do úhľadných tvarov. Všetky bunky vašich tiel fungujú tak, ako majú a vy ste nikdy neboli chorí. Ste zdraví, zdraví, zdraví od začiatku až do konca. Presiaknutí zdravím a vitalitou jete svoju zdravú stravu, žujete ju zdravými zubami, trávia ju vaše zdravé črevá, zdravé, červené, prekrvené pery si utierate bielou servítkou a bielymi servítkami si utierate aj vaše zdravé zadky, ktoré vylučujú zdravé exkrementy. Čo je to za zdravý svet? Nepoznáte chrípku, rakovinu, depresiu. Nepoznáte hnev a špinu. Leštíte už aj tak čisté a naleštené veci okolo. Aj vaše zvieratá sú čisté a biele. Psy štekajú v rytme ódy na radosť a vtáky ich doplňujú svojím spevom. Obrovská mašinéria čistých prianí, skutkov, čistého života ma obopína z každej strany a dusí v ozrutnom bielom chumáči vaty. Každý z vás napísal už aspoň jednu knihu. A čo v tých knihách píšete? Aha, už si spomínam : bla, bla, bla, bla, bla …

Áno, všetci vieme, že je všetko biele a dobré a čisté, a že sa máme snažiť, aby bolo ešte belšie, lepšie a čistejšie, ak to vôbec ide. A preto sa rozlievate v knihách, aj na chodníkoch

a kážete ostatným, aby sa rozliali tiež, aj keď sú už dávno rovnako rozliati. Tvoríte z vašich ctených rozliatostí more s prídavkom peny do kúpeľa, v ktorom sa čvachtáte s plastovými kačičkami, ako inak bielymi. A váš smiech sa rozlieha a putuje dookola, naráža do všetkého a vrtkých a vracia sa naspäť a znova sa rozlieha, ešte silnejší a šťastnejší. Prvé, čo vidím, keď sa prebúdzam, sú vaše usmievavé ksichty a posledné, čo vidím, keď zaspávam, sú tiež vaše pokojné, pozorujúce, láskou a šťastím zdeformované hlavy. Neprestajne mám za sebou alebo pred sebou hlavu niekoho z vás pripravenú naprávať tam, kde nie je čo naprávať. Ste plnohodnotní členovia láskyplného, blahoskvúceho, žiarivého spolku od bielej pôrodnice, kde ste začali svoj biely život, po bielu márnicu, v ktorej sa meníte na biely popol. Optimistická háveď! Váš optimizmus vám nedovolí plakať, keď niekto umrie. Odprevadíte jeho skvostné telo s úsmevom do bielej pece s bielym plameňom s vedomím, že je všetko tak, ako má byť. Od bieleho začiatku, do bieleho konca. Svet pánov bez poddaných. Pritom ste však otrokmi vašeho bieleho sveta, pripravení obetovať sa pre ktoréhokoľvek z vás. Nie je sa však pre čo obetovať, a tak tu len prívetivo bučíte ako bieli baránkovia a vaše dobrosrdečné optimistické kučery prosia o pohladenie. V živote ste plakali iba pri narodení a od šťastia. Áno, po vašich krásnych ksichtoch sa vám kotúľali iba slzy šťastia. A vaše oči? Aj nimi sa smejete a vľúdne pozeráte, gúľate, žmurkáte a číhate, koho obdariť svojím šťastím! Kukuk! Vždy som si pred nimi tie svoje podvedome zatvárala. Máte pokojný spánok, lebo dôverujete svetu, v ktorom žijete. Ešte aj v spánku máte výraz spokojnosti a šťastia a úsmevy na vašich perách, ktoré sú odteraz pre mňa nočnou morou. Ste biele mlaskajúce korytníky a pancier je váš biely svet. Bdelá biela kóma. A možno ste až príliš živí a čulí, pretože svojím ostrým zrakom zbadáte každý mimický sval, ktorý práve nie je zdeformovaný šťastím. Číhate na ostatných, ktorých tváre práve nevládzu zapojiť sa do porcelánovej inštalácie vo výkladnej skrini výkladného sveta a zahrniete ich nehou a láskou a smiechom a cukrovou vatou a olížete ich vaším ružovým jazykom a vaše jemné ruky sa zrazu hrabú v ich vlasoch, takisto jemných ako hodváb. Vaše porcelánové telá odené do hodvábu, kašmíru a saténu, vznášajúce sa v chumáčoch z vaty, všetku svoju energiu sústreďujú na zdvihnutý ukazovák na jednej ruke a druhú ruku vzpriamenú a podávajúcu ostatným. Odborná starostlivosť odborných ľudí, ich veličenstiev odporných odborností. Vaše portréty nezachytávajú vás, ale len vaše voskovo-porcelánové, usmievavo-vľúdne, dobrosrdečno-prívetivé figuríny. Ste armáda figurín, neschopných boja. Nič nezakrývate, lebo nemáte čo zakrývať, alebo zakrývate to, že máte čo zakrývať?  Už dosť! Stačilo! Pľujem na vás! Môžete si môj pľuvanec utrieť neviem akou vreckovkou, moje sliny spenené zlosťou sa vám zaryjú až pod vašu skvostnú kožu. Môžete nechápavo klipkať tými svojimi očami neviem ako, ale keď vás moja slina popáli ako síra, hneď budete vedieť, že úsmevy sú zbytočné. Z celej tejto šarády, pripomínajúcej vrecko obrovského bieleho klauna sa mi dvíha žalúdok a zvraciam na vaše biele šapitó. Zvraciam na vašu bielu naleštenú podlahu, na vaše biele topánky, na šaty, aj na posmrtné biele rubáše. Zvraciam na vaše hlavy plné nevyrieknutých výrokov storočia, aj na vaše biele naleštené aktovky, plné všakovakých múdrostí a skvostností. Šmýkajte sa na mojich zvratkoch, po svojich naleštených podlahách, nech po každom vašom pošmyknutí nasleduje pád. Nech sa rozbijú vaše poháre s mliekom, zdvihnuté na počesť bieleho života. Nech sa vysype batoh plný bielych zbytočností, ktorý za sebou vlečiete od momentu, keď ste začali chodiť, a ktorý je podľa vás rovnako nevyhnutný ako biele svetlo pre váš biely život. Plazte sa, vy biele červy, pojedajúce len odumreté tkanivá, bezmocné, naivné, kým sa z vás nestanú čierne muchy. Nie som najlepšia z vás, nie som ani dobrá ako vy. Vedela som, že svet nie je len biely a dobrý, ale mlčala som. Nie však kvôli vám, ale kvôli sebe. Nemohla som sa predsa zveriť ľuďom, ktorí sú lepší ako ja! Vaša nevinná nevedomosť a nevedomá nevinnosť je však skutočne lepšia ako moje poznanie a vina? Tí, čo klamú nevinne, sú klamári najhorší! Sami totiž veria klamstvu. Už dosť! Už sa nemôžem pozerať na skutky vašej dobromyseľnosti bez toho, aby mi neškrípali zuby. Už nemôžem počúvať šťastím kypiace výlevy vašich úst bez toho, aby sa mi neobracal žalúdok. Citujete z vašich kníh a vo mne kypí žlč. Neustále zdobíte vašu výkladnú skriňu a mne sa zrýchľuje dych a doširoka roztiahnuté nozdry nestačia nasávať vzduch. Chcem sa vzniesť do výšky a zabodnúť obrovský nôž do vášho bieleho sveta, nech vzniknú nenapraviteľné trhliny vo vašich bielych podlahách. Chcem vyliať kyselinu na vaše hlavy plné idylických obrazov a roztrhať vaše knihy plné premúdrych vyškereností. Nebudem ľutovať, že sa z vašich očí možno prvýkrát vyderú slzy žiaľu. Mne je do plaču z vášho hrdinského sveta, plného hrdinov bez hrdinských činov. Šťastie, láska, pohoda, úsmevy, čistota …, bla, bla, bla. Toľko pôžitku ochromuje vašu fantáziu. Vy nielenže nepoznáte iný život, vy si ho neviete ani predstaviť! Nikdy úplne nevystúpite z kusu bieleho mramoru, z kterého ste vytesaní iba čiastočne. Nikde nie je takého sochára, aby vás z tade vyslobodil. Alebo lepšie povedané, vysotil von. Pri mojich slovách ste len ešte viac skameneli. Buďte si tu a žite si svoj biely život naveky amen. Nech vám nič nebráni vo vašich snoch. A ja? Čo tu robím ja?

      Obráti sa na svojho špinavého spoločníka, spolu sa otáčajú k publiku a hovoria:

Kto sme my? Sme proroci, mudrci, škodci, majstri irónie, nevinní, vinní, odmietnutí, vítaní, milujúci, nenávidiaci, vševediaci, nevedomí, silní, úbohí, priatelia, nepriatelia, neutrálni pasažieri? A vy ste kto? Ctené nevítané publikum. Vy, vyznávači zlatej strednej cesty. Pritom to nie je ani zlatá, ani stredná, ani cesta! Nemáte dosť síl ani k dobru, ani k zlu. Ste všetci v predsieni, v luxusnej kabíne, kde celý život stagnujete medzi lenivosťou a zvedavosťou. Pozeráte sa na nás z prítmia, alebo cez bielu žiaru, spoza skla, v pohodlných sedadlách a s nadhľadom. Divadlo sa vás netýka. A vy ste pritom ako vystrihnutí z grotesky. Konečne vidíme vaše tváre, ktoré teraz hrajú takisto. Hráte sa na serióznych moralistov, pritom ste rovnako hrdí na vašu zhýralosť, ako na vaše ctnosti. Život v kompromise z vás tiež spravil bábky ovládané nervovými tikmi. Váš kompromis však neznamená niečo z každej strany, ale možnosť všetkého z každej strany a ešte navŕšené o všetky farby, hviezdy, slnko, mesiac … A vy sa pozeráte na oblaky a zelenú trávu a oblohu plnú hviezd a cítite zápach aj vôňu a máte krásne sny, aj nočné mory a poznáte aj choroby, aj uzdravenie, radosť i smútok, smiech a plač, strach a úľavu, lásku a nenávisť … Dokážete zároveň milovať aj nenávidieť, možno aj bezhranične a možno aj tú istú osobu. Neviete odkiaľ kam, možnosť výberu z vás robí blúdiacich v bludisku bez východu, a tak sa len potácate, potkýnate, v tme s baterkou, na svetle s čiernymi okuliarmi a hľadáte osvedčenie na každý váš krok, ktoré nikdy nedostanete. Ste v zatuchnutom kasíne, kde dúfate vo výhru, a pritom sa trasiete od strachu z prehry. Držíte medzi zubami žetóny a neviete kam staviť, neviete si vybrať, a tak hráte naslepo a čakáte na koniec, ktorý si napokon vyberie vás. Buď vás dočasne vynesie kamsi do výšin na chumáč vaty, odkiaľ dočasne súdite ostatných, alebo na vás spadne ako ťažký balvan a vy prosíte o pomoc. Áno, buď prosíte, skučíte a striehnete, akej väčšine pritakávať, aby ste sa zahriali teplom ostatných, inokedy zas oponujete všetkému a všetkým, kritizujete, zavrhujete, presvedčujete o opaku, aj keď možno sami nie ste presvedčení, len z rebélie voči všetkému, dokonca aj voči sebe samému. Buď bučíte uprostred stáda, ktoré vás čochvíľa rozdupe, alebo sami kážete na vrchole, z kade nasleduje pád. Vy sa však znovu pozbierate a znovu sa raz odťahujete, inokedy prichyľujete k ostatným, a tak to ide dookola, kým nekvákate starecké múdrosti o plnosti života, alebo to nevydržíte, vyskočíte z kolotoča a ukončíte boj svojich protipólov sami, alebo to vaše pokazené telá nezvládnu skôr, ako ste si mysleli. Ráno začínate s vľúdnou ľahostajnosťou, večer končíte s urputnou snahou ovládnuť nasledujúci deň. Ovládnuť deň, aj všetkých okolo. Zo svojho Olympu však zostupujete, len čo zbadáte, že nemáte žiadne publikum. Všetko, čo robíte „pre seba“, robíte v podstate pre publikum, a každý, kto hovorí, že divákov nepotrebuje, klame. Klamete ústami, aj gestami, klamete všetkých, dokonca aj seba, klamete svojím životom, svojou smrťou, klamete aj po smrti a vaše klamstvo vás prežíva. Ste pánmi bez poddaných, alebo poddaní bez pána. Ste chameleóny, pripravené prispôsobiť sa, inokedy vaše čierne vlčie hlavy vytŕčajú z ovčieho stáda. Raz skrývate vaše krvácajúce rany, aby ste tým neobťažovali ostatných, inokedy vy sami útočíte   a bodáte. Ste dobrí a zlí, úctiví a drzí, veselí a smutní, obetaví, sebeckí, milujúci, nenávidiaci, pokojní, zúriví, silní, slabí, čistí, špinaví, noví, starí, odvážni, bojazliví, pokorní, pyšní, prajní, závistiví, štedrí, lakomí, súcitní, bezcitní, drahocenní, bezcenní, neobyčajní, obyčajní… No tak hádžte! Hádžte na nás kamene, hádžte, čo vám príde pod ruky. Nech je tu pre nás dvoch koniec raz a navždy, lebo váš koniec je v nedohľadne. Váš pud sebezáchovy vám diktuje vymazať, zabudnúť, ignorovať zlé veci okolo vás, tak do toho! My tu budeme hlásať vaše omyly a nedostatky až do nášho konca, tak prečo naše životy neskrátiť? Hádžte kamene, fľaše, sedadlá, hádžte všetky odpadky sveta, lebo vám vždy budeme pripomínať, kým ste, kým nie ste, kým chcete byť, ale nie ste, kým nechcete byť, ale ste, budeme vám pripomínať, že neviete kým ste … No tak do toho! Bráňte sa! Budete sa brániť před sebou samými?! Vidíme na vašich tvárach, že zas neviete odkiaľ kam. No tak sa už konečne rozhodnite!

      V publiku nastane šum, neskôr výkriky, a po chvíli na pódium udrie prvý kameň. Zasiahne ju do brucha a ona sa v kŕči znesie na zem. Na to na ňu dopadne spŕška ďalších predmetov, ktoré ukončia jej život. On zostáva stáť bez najmenšej rany a pri pohľade na jej znetvorené telo sa mu hrnú slzy do jeho čiernych očí. Nechali ho žiť pre jeho nádej v lepší svet? Snáď si mysleli, že v ich svete mu bude lepšie ako v tom, v ktorom žil dovtedy. Možno je v ňom teraz pánom, možno sluhom, možno aj tým, aj tým, alebo ani jedným. Jedno však už vtedy vedel iste. Chcieť byť niekým a byť takým, sú rozdielne veci.