Okno bolo do polovice zatienené umelou zelenou roletou, aby tak chránilo izbu pred popoludňajším slnkom. Roleta už raz spadla, ale znovu ju pripevnili naspäť, len jej spodok bol trochu nižšie ako predtým. Ešte stále sa však dalo dovidieť na konár starého agáta. Uprostred tikania prístrojov a blikania monitorov bol konár jediným miestom, ktoré upokojovalo a dávalo izbe nádych normálnosti a obyčajnosti. A ešte holuby. Sedávali na rímse okna vedľa seba a hrkútali. Bolo dobre, že Eva ležala pri okne. Čakala, kým zapadne slnko a trochu sa ochladí. Pyžamu mala zasa prilepenú k telu. Tešila sa na ráno, keď jej ju konečne vymenia za čistú.   

Zrazu akoby sa všetko postavilo na hlavu: v okamihu, ako odleteli holuby, otvorili sa hlavné dvere a ošetrovateľ vtisol dnu vozík a na ňom čudne skrúteného muža. Sestry vyskočili spoza sklenej steny. Začal sa niekoľkohodinový kolotoč, počas ktorého sa pri mužovi, ktorý silne krvácal do žalúdka, vystriedali traja doktori a niekoľkokrát sa vymieňala posteľná bielizeň. Sestry behali okolo muža za plentou, merali mu tlak, brali krv, pichali injekcie a umývali ho od krvi. Nad ránom sa muž upokojil a sestry si trochu oddýchli.

Eva sa zobudila hodinu pred striedaním sestier. Nevedela si rýchlo spomenúť, kde je a aká je to izba. Po prvý raz sa jej podarilo zaspať tak, že sa nezobudila ani vtedy, keď jej merač tlaku každých päť minút stláčal nadlaktie boľavé od dopichanej žily. Až keď si na rímsu okna sadli holuby, spomenula si na krvácajúceho muža. Brieždilo sa, vtáky čvirikali a na ulici sa ozývalo osamotené klopkanie podpätkov. Asi sa jej snívalo niečo pekné. Možno aj erotické. Už dávno nemala taký príjemný pocit. Chcela si sen privolať naspäť, zatvárala oči, ale vedela, že už z toho nič nebude. Navyše vošla do izby sestra a priniesla teplomer. Teplomerom sa to vždy začína. Potom príde umývanie, infúzie, branie krvi, injekcie a tak dookola. Eva zatvorila oči a počas merania teploty sa ešte stále pokúšala spomenúť si na príjemný sen.

– Ideme sa umývať, – ozvalo sa nad ňou.

– Prepáčte, hneď, merala som si teplotu.

– Zaspali ste. Teplomer som vám vzala, ani ste sa neprebudili, – ticho povedala sestra a odopla jej merač tlaku.

– Sestrička, chcela by som sa už umyť sama.

– Radšej to nechajte na mňa.

– Včera som už sedela. Na vozíku, keď som šla na röntgen. Vo vyšetrovni som chvíľu aj stála a chodila. A v noci som prešla so sestričkou po dvere WC vonku na chodbe.

– Ja neviem... Nechám vám tu teda lavór. Je tu síce aj umývadlo, ale... Ešte za vás dostanem.

– Pôjdem k umývadlu, – povedala Eva, pomaly sa posadila a brala si zo stolíka novú pyžamu.

– Tak dobre. Ale počkajte, dám vám na dvere plachtu.

Plachtu na dvere? Eva nerozumela. Načo plachtu na dvere? Opatrne odhrnula plentu a išla za sestrou, ktorá vešala plachtu na sklené dvere oddeľujúce malú miestnosť s umývadlom od muža, okolo ktorého sa krútila táto noc.

– Aby sme nerušili pána Adama, – povedala sestra a Eva zbadala včerajšieho krvácajúceho. Pokojne ležal, oči mal upreté na strop, ale posledné hodiny sa mu na tvári výrazne podpísali.

– Nebuďte dlho, – povedala sestra a zatvorila dvere s plachtou. Vtom sa slnko vyhuplo spoza strechy a malým okienkom oproti skleným dverám sa natlačilo do miestnosti. Eva zbadala, že na plachte sklených dvier je jej tieň. Celá je na dverách. Musí ma byť vidieť z druhej strany, pomyslela si. A potom sa začala pomaly zobliekať. Konečne sa mohla po dlhšom čase namydliť a nechať si vlažnú vodu príjemne stekať po prsiach dolu. Áno. Spomenula si. Snívalo sa jej, že jej ktosi hladkal prsia. Chodila hubkou po celom tele, pomalými krúživými pohybmi si masírovala celé telo, oplakovala sa a utierala. Pomaly a dôkladne. Ani na dverách to nevyzeralo zle. Slnko jej zoštíhlilo ruky a nohy, pričom prsia vyzerali väčšie ako v skutočnosti. Aj by mi to mohlo zostať, pomyslela si a prvýkrát, odkedy tu bola, sa zasmiala. Rozmýšľala, či ju muž za sklenými dverami pozoruje alebo či hľadí do stropu. Potom si obliekla novú pyžamu, zobrala si veci a otvorila dvere.

Muž na posteli vedľa dverí mal oči zatvorené a nebadateľne sa usmieval.