Hľadala som obrubník. K básni. Ale boli tam len tehly a panely a potom som rozmýšľala, čo tak pripomína ústa? Tá báseň je o ústach a o ich obrubníku. A v sekcii dych som našla takýto: Už som cítil jeho dych...a túto fotku. Podľa mňa je to úžasná fotka! Zväčšila som si ju... a tento muž sa mi páči. Vyzerá tak skúsene.
Potom som sa chcela o ňom niečo dočítať, možno jednu vetu, kde takého našli. Takého špinavého. A vrátilo ma to domov k článku: Ako som bol vyniesť smeti (fotopríbeh)
Aj ja mám rada mačky, kam sa na výstavu pobral autor a pôvodne mal foťák na mačky, proste krásny článok v ktorom snežilo a to, čo uvidel by vraj neprial vidieť nikomu. Hlavu mal ten človek skrytú v odpadkoch: „Začal sa ku mne približovať, ale moje nohy boli ako z dreva, ani som sa nepohol. Už som cítil jeho dych. Cítil som z neho surové mäso.
Ten pohľad ...
Zatočila sa mi hlava a ja som padal, nekonečne dlho, nekonečne hlboko, až som dopadol na zem hneď vedľa kontajnera. Neviem čo sa potom dialo. Keď som sa prebral, už som ho videl len odchádzať.“(so žltou taškou BILLA)
Myslím si, že aj láska funguje takto, ten opis by sedel - Zatočila sa mi hlava a ja som padal, nekonečne dlho, nekonečne hlboko, až som dopadol na zem hneď vedľa kontajnera...
To často vyjadruje ako sa po stretnutí s láskou, jej ilúziou cítim. Ústa síce nemá takéto a ani mi mnoho mužov nepripadá takých skúsených, aby som mala dojem až surového mäsa. Expresívny výraz pre lásku v surovom stave nevymysleli. Máloktorý vie všetko o živote a to by bol dokonalý, keby vedel a vrátil sa až z pekla. Každý je krásny svojou nejakou dokonalosťou a číro logicky len nepoznaním. Jazyk sa nám zauzľuje vplyvom dojmov a oni často nestratia reč tam, kde ja by som ju stratila. Myslím si, že poznanie páchne sklamaním a nepríťažlivosťou poznania o sebe. Dezilúziami aj čo z toho sa dá povedať, o snívaní, o konci túženia, keď sa naučíte z núdze žiť v prítomnej chvíli a často jej darom je už len smiech, taký uvoľňujúci, že sa na chvíľu máte s kým smiať. Láska už potom nemá slová a neviete, či sa to dozvie aj vedľa vás, ako ho ľúbite aj na diaľku, aj na blízko, keby ste mohli a môžete. Sen nemá kontajner.
len tak po ich obrubníku..
Najkrajšie na tebe sú smútku ústa to ako neveríš, že nimi dýcham to ako snívaš a zastaneš v krupobití slov ako vo vetre
Sám si to chcel, aby si nebol sám v neistote a vedela som to aj ja aké je snívanie a klam
Načri si teraz ty z mora spomienok čo ovlažia sny dávno mŕtve pre jeden o tom ako snívam a repríza nikam začína len pre ne
Hm, táto báseň je len ako taška BILLA. Žltá, svietiaca uprostred mojej černe. Báseň sa dá zahodiť, sladkosť, lacnosť a sny máme so sebou stále v surovej podobe, zažraté len ako špinu a sme to my.
|