|
| Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
 |
Nebo niekedy pozná obľúbencov
Autor: ericek (Občasný) - publikováno 12.9.2009 (11:22:03)
|
|  |
„Čo robíš?“ spýtala sa.
„Akože kde pracujem alebo čo robím teraz?“
„Kde pracuješ.“
„Vieš, že to je prvá otázka, čo ti položí väčšina Američanov, keď sa s tebou zoznámia?“
„Možno som aj ja Američanka, čo ty vieš.“
„Podľa prízvuku by som netipoval,“ usmial som sa.
„Jazyky mi vždy išli. Dokonale. Bez prízvuku. Kde teda pracuješ?“ prisunula sa bližšie.
„Prečo to chceš vedieť? Potrebuješ zistiť koľko zarábam?“
„Možno.“
„Väčšinou ležím, hľadím na oblohu a čakám kedy priletia veľké červené draky a všetko to tu rozjebú. Taký súkromný armagedon, chápeš.“
„Romantické zamestnanie. Baví ťa?“ smeje sa.
„Hej, ale je to náročné. Kopa driny. Intelektuálnej aj fyzickej.“
„Som rada, že ťa opäť vidím. Vôbec si sa nezmenil.“
„Veď ani ty, len si ešte krajšia ako kedysi,“ žmurkol som na ňu.
„Lichotenie ti tiež ešte stále ide.“
„Ide to samé od seba, keď sa na teba pozerám.“
„Ha, ale pamätám si dobu, keď to zrazu prestalo ísť. Keď bol zrazu koniec.“
„Vždy som ťa predsa miloval, aj keď sme už neboli spolu. Aj teraz ťa milujem,“ rozosmiala sa.
„Ale už máš smolu, som vydatá.“
„Škoda, fakt škoda. Som si od nášho stretnutia veľa sľuboval.“
„To určite. Kedy si si to sľuboval? Predtým ako sme sa náhodou stretli alebo až poslednú minútu?“
„Predtým. Ja som totiž tušil, že sa stretneme. Cítil som ťa.“
„Cítil? Úžasné. Vieš aj veštiť z ruky?“
„Jasné, ale to len v okamihoch, keď sa mi zjaví tretie oko.“
„Aha a to býva často?
„Niekedy. A za koho si teda vydatá?“
„To by si mal predsa ako veštec vedieť.“
„Mal, ale ja som ten falošný z falošného cirkusu, kde majú len japonských robotických psíkov, opitých klaunov, nestarnúceho principála a malého naklonovaného mastodonta s malým diviačikom, ktorí sú vychovaní úplne podomácky.“
„A teba.“
„Hej a mňa. Lepím si falošné bradavice a klamem malé deti.“
„To robíš popri čakaní na armagedon? Alebo to máš ako trvalý pracovný pomer?“
„Čudovala by si sa, ale dá sa to stíhať naraz.“
„To by som naozaj nikdy nepovedala.“
„Z tvojho hlasu cítiť iróniu.“
„Si určite zle počul.“
„Určite. Tak čo robí ten tvoj vysnívaný chlap?“ vysnívaný som afektovane pretiahol.
„Takže tvoje magické schopnosti definitívne zlyhali?“
„Ony sa vrátia až, keď ťa budem vyzliekať.“
„Áno?“ zatvárila sa prekvapene.
„Veď ty si vždy hovorila o mojich prstoch, že sú čarovné.“
„To som nikdy nepovedala.“
„Nepovedala? Ale určite si si to myslela.“
„Nebudem ti na to odpovedať, ego máš už aj tak dosť veľké.“
„Takže si si to myslela?“ Moju otázku prešla mlčaním.
„Nevyspím sa s tebou, aby si vedel. Bohužiaľ. Som verná.“
„Zlomyseľná. Takto ma dráždiť.“
„Nie, nie a nie,“ výraz neviniatka.
„Veď aj tak by som nechcel, aj keby si ty nakoniec chcela.“
„Ale chcel,“ kontrovala.
„Nie.“
„Prečo?“
„Pretože si vydatá a o vydaté ženy automaticky strácam záujem.“
„Tým chceš povedať čo?“
„Presne to.“
„Takže, keby som si dala dolu prsteň, tak by si sa so mnou vyspal, a keď si ho nasadím, tak nie? Prečo?“
„Pretože potom prídeš domov k svojmu tlstému, biednemu, plešatému, ale k posratiu bohatému manželovi, sadneš si mu na kolená a budeš sa naňho usmievať. Pritom budeš ešte cítiť, ako ti steká moje semeno po stehnách. A mne toho truľka bude ľúto. A bude mi ľúto seba a nás tak úplne dokopy. Všetkých.“
„Nie je až tak nechutne bohatý, ani truľko. Prečo si s tým musel začať? Keď si dám dole obrúčku, tak sa môžeme vrátiť k tomu príjemnému, vtipnému flirtu? Kazíš mi náladu.“
„Skús.“ Dala si ju dole.
„Manželovi by sa asi nepáčilo, že sme vlastne teraz vykonali niečo ako antisvadbu. Čo teda robí?“
„Akože teraz alebo kde pracuje?“
„Neobracaj proti mne moje vtipy, láskavo.“
„Je to právnik.“
„Dobrá partia. Miluješ ho?“
„Milujem? Aj teba som milovala a prešlo to. Beriem to realisticky. Je mi s ním dobre.“
„Pragmaticky. Vždy si bola taká.“
„Aká?“ zvraštila obočie.
„Pragmatická. Vedela si, čo chceš a išla si za tým. Nemyslím to zle, neksichti sa tak na mňa.“
„Na druhej strane ty si nikdy nevedel, čo chceš.“
„Stále neviem. “
" Prečo ešte stále čakáš na drakov?“
„Neviem. Som skôr zberateľ zážitkov ako naháňač bohatstva. Paradoxne bez peňazí tých zážitkov nie je až tak veľa. Zamotaný kruh. Ty kde robíš? Počkaj, tipnem si. Manažérka v nejakej veľkej firme. Služobné auto, kancelária, výhľad a litre kávy.“
„S určitými nepresnosťami to sedí, len je to v banke.“
„Nebol som až tak ďaleko.“
„Ešte niečo by si chcel vedieť?“
„Ani nie. Už mi stačilo. Celkom neslušné, že?“
„Veľmi neslušné. Máš byť aktívny, zaujímať sa, chcieť vedieť všetko. Správny zvodca by mal naplánované už dve tretiny konverzácie a len by ma postrkoval v jeho modeli, tak ako by mu to vyhovovalo.“
„Ale ja som sa nikdy nevedel správať ako sympatickí chlapíci z nemeckého romantického filmu.“
„Skôr nejakého amerického béčka.“
„Ešte v tom vnímaš rozdiel?“
„Snažím sa byť správne vnímavá a primerane kritická.“ Postavila sa, aby sa pretiahla.
„Sympatické. Počkaj... stoj... nehýb sa,“ prekrížil som prsty a spravil som si imaginárnu fotku.
„Čo?“
„Vypadala si v tej chvíli ako Panenka Mária. Hotová ikona. Ale s lepšími kozami. Modlil by som sa k nim každý večer. Mohla by si mi aj zatancovať. Pomaličky.“
„Zaspievať?“
„Super. To bude ešte lepšie. Alebo ti zaspievam a ty budeš tancovať.“
„O mesiac môžeme ísť na turné.“
„Ľudia ma budú milovať. Fanynky budú jačať ako keby prišiel Mick Jagger.“
„A na mňa?“
„Na teba budem obdivne jačať zase ja.“
„Beriem.“
„Kto by nebral? Milióny mojich fanyniek ti budú závidieť.“
„Ale ja budem stále jediná.“
„Presne tak.“
„Priam očarujúca predstava.“
„Priam.“ odpovedal som. Navrhol som čaj. Ovocný. U mňa. Súhlasila.
„Zvláštny byt. Škaredý, nikdy by som tu nežila, ale akýsi sympatický vo svojej rozháranosti.“
„Dík, snažil som sa ho tak správne rozhárať.“
„Pripomína mi teba.“
„Hej, tak to zase nie. Možno som rozháraný, ale nie škaredý.“
„Tak som to nemyslela,“ uchechtla sa, „myslela som tým, že má niečo z teba alebo ty niečo z neho. V zmysle porekadla, že aký pes, taký pán.“
„Aký pes? Aký pán?“
„Nechápeš?“
„Ale hej. Len som ťa chcel ešte potrápiť.“
„Nepotrápil.“
„Ja viem, chabý pokus.“
„Snáď to nie je s tebou také biedne vo všetkých oblastiach.“
„Snáď už neprídu žiadne takéto klišé frázy. Zabudla si sa okázalo tváriť a pozerať mi na rozkrok.“
„Prepáč, že som nevenovala dostatočnú pozornosť tvojmu zipsu na gaťoch a ich obsahu. Ale keďže som ho už videla, tak ma vlastne nečaká žiadne prekvapenie.“
„To bolo už dávno. Má nový zostrih. Do hola.“
„Zdá sa, že máme rovnakú kaderníčku.“
„Ukáž...,“ povedal som prosebne.
„Teraz by som akože mala roztiahnuť nohy a vyhrnúť si sukňu? Ešte si mi ani neuvaril ten čaj.“
„Ty si v neho ešte ani neuverila, tak ako môžeš odo mňa chcieť, aby som ti uvaril niečo, čo absolútne nechceš a neveríš, že to príde.“
„Ako vieš? Možno som tu iba kvôli nemu.“
„V tom prípade ti ho uvarím a budeme sa ďalej takto krásne rozprávať.“
„Dobre. Tak mi ho teda uvar,“ škodoradostne sa zašklebila. Uvaril som. Zelený. Pre oboch.
„Už si vyhrnieš tú sukňu?“
„Veď si povedal, že ak nechcem, tak nemusím.“
„Hej, povedal som presne to, že ak nechceš. Ale ty chceš.“ Strčil som jej ruku pod sukňu.
Neprotestovala. A v duchu neprotestovania sme sa dostali až k súloži. Takej celkom klasickej, nie príliš unikátnej, ale príjemnej. Pripadalo mi to ako splnenie si potreby. Ako keď si hladný. Obaja sme ju mali. Tak sme sa najedli. Má malú jazvičku na bruchu. Novú. Respektíve nie staršiu ako päť rokov. Maličká. Krásna. Postrehnuteľná len pri detailnom skúmaní tela. Preskúmal som ju detailne. Od vône až po hmat. Kilometre rozkoše, ktorú môže ponúknuť iba pozorovanie. Nie voyerizmus, ten ma nikdy nevzrušoval. Pozorovať a byť pozorovaný. Skúmať a byť zároveň objektom. Jeden je pokus a druhý výsledok. Chemická rovnica. Ona ju chápe. Pozorne počúvala v škole, keď sa hovorilo o príťažlivosti. Keď hovorili spolužiačky o súložení. Na hodinách chémie a fyziky. Počúvam jej telo. Pači sa mi jej hudba. Akási čisto fyzická. Jemná a zároveň úžasne lascívna. Škvŕkanie v bruchu. Vyviera cez pupok. Prdla si, iba tak tichučko. So zahanbením. Tie najkrajšie zážitky, ktoré mi vie dať. Najintímnejšie. So zvukom prdu cítiť skutočnú reálnosť okamihu.
|
|
|
