aj ráno. drámy sa odohrávajú tak vo vesmíre ako v jedinej miestnosti. mám v hlave obraz, ktorý nie som schopná namaľovať. v miestnosti je príbeh, sú tam 4 steny, rádio, je tam žena, je tam chlap. Sedia oproti sebe a nič nehovoria.

toto je výklad obrazu, ktorý nie som schopná namaľovať

čas týchto ľudí uplynul. odcudzenie je prítomné ako konečná forma intimity.  muž vstane. pretože

nie je ďalej schopný počúvať tú miestnosť

zapne rádio. hudba steká po stenách. na strope sa mení v modré guľôčky. neskôr v červené. izba z hudby krváca. krv ako voda, krv ako tóny. krv ako krv. hudba steká žene po pančuškách. nedá sa to vydržať. preto sa žena odhodlá a urobí zúfalý čin. otvorí sa. muž sa nadýchne. pomaly prejde k oknu. okno svitá.

ráno sa rozlialo do údolia ako nažraté mača s jasnozelenými očami. skonštatuje pre seba. nechce myslieť na to, čo tuší.  bolo čosi krajne nemilosrdné na spôsobe akým tohto roku zmizol sneh. nechce myslieť na to, že  je čosi krajne nemilosrdné na spôsobe akým vie každá žena v istú chvíľu otvoriť svoje stehná.  oblaky, povie si, muž. mi pripomínajú bruchá veľrýb, ktoré plávu na oblohe. vlastne, akoby plávali, ale robia to celkom naopak. mám chuť lietať.

padám. v každom momente som osamelá. povie žena svojmu človeku. zlyhala som. keby na mňa vtedy pozrel prepadne sa mi až do pohlavia. aspoň raz. moja dlážka mu to nikdy neodpustí. nechal na mne svoje chvíle ako známky. moje meno sa už nikdy nezahojí. všetky mená. každá žena na svete sa volá Jeruzalem. padá. dlážka ku nej stúpa. ešte ...

-         odíď

je to jediné slovo, ktoré miestnosť povie. žena ako ryba. muž ako vták. symbolizmus ako tretí rozmer intimity. čas. aj večer je skutočnosť. aj ráno.