šedomodré prítmie prezrádzalo obrysy obrovského klauna.Iba v náznakoch sa mihali jeho červené

a tmavomodrožlté rukávy.Šero dovoľovalo iba máločo zrakom zachytiť,ale čo pojal zrak bolo otrasné a groteskné.V meste na byzarných stavbách veží nesedeli holuby,ako zvyčajne všade na svete,ale boli na ich špičkách ponastokávané vo svojich krvavých stopách kĺzali len tú krátku poslednú cestu.

Klaun sa dal do nelogického pohybu.Najbližšia ulica sa stala riečišťom,ktoré zapĺňala spočiatku nepochopiteľná

tmavomodro,červeno,žltá mätež pohybu.Klaun čoby Troll schytával do oboch rúk úplne zdúpnených nešťastníkov

z bezhlavo sa rútiaceho davu a v rytme akejsi nemej mýtickej piesne trieskal a mliaždil tých,čo pochytil.

Ulicou sa pomali začal pohybovať iný úkaz.Bola už takmer tma."Riečišťom" sa vliekol,hadil sa tou ulicou,najprv veľmi pomaly ,čierny prízrak krvi.Už sa nedalo hovoriť ani o ulici to čo v čase znamená pomaly

v tomto prípade svojou neodvratnosťou nadobudlo úplne iný rozmer a tasilo svoje zbrane-príšernosť,paranoicko-persekučné pudenie,neskutočnú hrôzu,ale aj rýchle zmeny;samozrejme k horšiemu.Môjmu umdletému zraku dával vzďaľujúci sa klaun ešte posledné údery,keď vznášajúc sa nad tou čiernou tekutinou prichytil som sa o útes.Útes sa serpentínami závratne zdvíhal a môjmu zmátoženému kroku

chýbal iba krôčik ,aby som sa zrútil do temravých hlbín.

Práve nohy bolo to prvé,čo mi dalo vedieť,že konečne bdiem a cez ukrutnú bolesť v nohách vnímam aj iné nepríjemné pocity.Ohromný chlad zalomcuje mojimi ramenami a v zápätí dá o sebe vedieť aj môj žalúdok-zvieravou bolesťou a pálením.Stŕpnuté telo dovolí iba málo pohnúť hlavou a moje oči uzrú úplne neznáme miesto.Akési privysoké temravé piliere sa príkro dvíhajú do výšky, vlastne vrcholu zo svojej žabej

perspektívy ani nedovidím.Postupne v diaľke rozoznávam akési stavby neznámeho štýlu a poslania.

Teraz si uvedomujem,že to,čo sa nado mnou nachádza je zrejme most a iba ťažko si vybavujem,že toto,tento

neutešený údel-prespávať pod mostom je od predošlej noci mojou definitívou.Tak ako za každého režimu sú

definitívou určité funkcie,funkcia bezdomovca mi už dávno bola prorokovaná.

Náhle moje vnútro zaplaví horúčava ,nával spomienok a bezvýchodiskovosť súčasnej situácie ochromuje moju

schopnosť konať ďalej nejaké kroky a je mi z tej náhlej záplavy nevoľno.

Ale tvrdá realita ma nenechá dlho preťahovať údy a smútiť nad neutešeným rozpoložením.Rovno pri hlave zaregistrujem akýsi pohyb a temné vrčanie ma nenecháva na pochybách,čo ma ešte v najbližších sekundách

čaká.Vlčiak,opravujem,vlčiaci-traja.Jedna je z nich tuším fena a tá sa vari hodlá už aj oddať do môjho zbedačeného tela.Akoby sa moje trápenie malo ešte predlžovať, pod dlaňou som zacítil čosi ako mocný kábel

a vzápätí som s ním vyštartoval proti najbližšiemu vycivenému zvieraťu.Účinok bol nad očakávanie.Psi sa už

správali ako vlci vo svorke,asi boli už dlho preč od ľudí a vykonávali iba úkony,ktoré im kázal inštinkt a postavenie

v skupine.Takto mi vlastne bolo v celej nahote predostreté "keď nedáš ranu ty určite ju vzápätí zinkasuješ".

Kým mi toto plynulo hlavou ,videl som,že fenka sa znovu vracia a akokoľvek mi bolo zle potácajúc som sa pobral

kam ma oči viedli.Stále bolo počuť dychčanie a vetrenie za mojim chrbtom,ale neobzrel som sa ani raz,len som pevne zvieral svoju"zbraň"-obyčajný kus kábla.

Po čase som si uvedomil,že šliapem vodu, presnejšie už čľupkám po kolená v nejakej špinavej stoke.Čože,keď je špinavá,ale už nepočujem za sebu tie psiská.Tentoraz sa svojej obete rýchlo vzdali.

Sedeli zahĺbení do rozhovoru.V príjemnom prostredí kaviarničky pri dobrej Viedenskej, sa hlavami skoro dotýkali,

ona uvažovala o tom ,ako by bolo krásne,keby ju všetci jej známi videli v jeho spoločnosti.Ďalej rozvíjala svoje predstavy,čo len teraz,najlepšie by bolo primäť ho k záväznému prísľubu sobáša,najlepšie by bolo,keby jej to sľúbil ešte dnes.To by bolo super-keby  ukázala všetkým tým chuderám,akú má ona partiu-Bavoráka,vilu,konto

nad šesť núl...

On tiež viedol vnútorný monológ.Ten sa však vôbec nezhodoval s jej vidinami počas bdenia.

"Ako túto prostú husičku  konečne dostať."Stačí vari aj na jeden raz.Potom ju ,ako zvyčajne,odhodí-ako špak

z nedofajčenej cigarety-ani sa po nej neobzrie.

Milo sa na seba usmievali a po tichu si diskrétne vymieňali poklony.Ba dalo by sa povedať,že neboli ani napätí,tak prirodzene si luhali-pravda ako všade a každý deň(v práci už od príchodu milým úsmevom-keby tak

dokázal vraždiť),alebo doma ,koľko sa ja v práci nadriem(keby tak vedeli ,že po obligátnom pivku si môžem na hodinu na dve aj zdriemnuť-a to všetko z peniažkov našich milých daňovníkov).

Akurát vyčarila v zrkadle nacvičený,ten naj"sexi"úsmev pri ktorom jej bývalá známosť si zvoleja trhal košeľu na hrudi a práve vtedy im obom padol zrak von cez sklo okna.

Tieň -vari inak by sa nedala charakterizovať bytosť ktorú zočili.Na tvári neurčitý výraz ;to skôr žiadny aby niekoho

snáď neurážal ale vari už tá schránka ktorú mal za telo nemohla nosiť tento prívlastok.Iba ak ju nazvať -to.

Keď som prišiel k tomu drahému podniku,ani zďaleka mi nenapadlo  pristaviť sa v týchto miestach.Zbohatlíci

mali veľmi špatný zvyk ,takých ako ja"nešťastnou náhodou" prejsť autom ,alebo postrašiť "zábavnou pyrotechnikou",teda nejakou tou zbraňou pre osobnú ochranu,ktorá je inak k ničomu,pretože majú osobnú ochranku,ktorá je tiež k ničomu, alebo už nevie či ochraňuje,alebo "vypaľuje". 

    Niesol som si v igelitke celý majetok-to je nejaký kus čistejšieho odevu a chlieb.Vtom sa z dverí spomínaného

podniku vyrútila rozjarená dvojica ;ten junec mi strašne pripomínal jedného psychiatrami uznaného blázna za politika,alebo to bolo naopak?;to je jedno isté je že mal meno pošahané nejako s mečom,dnes už neviem,možná

že budete lepšie vedieť.   Slečinka bola taká urastená taká baryšňa ,azda boli z ruského filmu,dosť na tom,on

voľačo zakričal o prašivom psovi a kopol mi do igelitky ona sa hurónsky smiala a posotila ma.Ja som nabral rýchlosť a celou silou som buchol pupkáčovi do brucha hlavou.Junec zosinavel fialová mu snáď veľmi nešla lebo vzápätí zbledol-ozelenel a purpurové mu ostali iba očné bielka.Vtedy ho začalo napínať a vzápätí svojej spoločníčke a nechtiac aj mne urobil retrospektívnu prezentáciu obsahu svojho žalúdka.

Keď som to ja hladujúci videl na chvíľu som mu za-závidel.Ale iba na malú chvíľku.

Ako  myslela na príjemné chvíle so svojim bývalým ,vyrušil ju spoločník s návrhom,aby sa išli pozrieť von na ulicu,

čo je to za kanálový druh ,či je to človek a či snáď potkan.Zdalo sa jej to zrazu také zábavné a také priliehavé danej situácii,že ihneď súhlasila.Cítila sa generáciou ktorá tieto pozostatky nejakej inej dimenzie nechcela obkračovať a nedajbože vysvetľovať raz svojmu decku,prečo sú tito takí,mala túžbu ich eliminovať nemať ich vo svojom svete.

Vstali a skoro zároveň vybehli von.Keď videla ,čo sa jej partnerovi stalo,najprv ju naplo,ale potom akási solidarita

prekenula všetok odpor a zmobilizovala jej sily do "úžasného"činu.Vyzula desaťcentimetrov vysokú topánku a začala nechápavo zízajúceho "smrada" biť hlava-nehlava.Bila ho dovtedy kým sa jej partner v plnej paráde nespamätal a zakrvaveného chudáka nesotil na zem.

Potom ich už akosi zmohla únava a usúdili že situácia dozrela k triumfálnemu odchodu.