Provozované WEBy:   Totem.cz |  Čítárny |  Český film |  Seaplanet |  Humor/Hry/Flash |  Flash CHAT    Chcete svůj WEB? Napište nám 
Zpět na úvodní stranuISSN 1214-3529
Pátek 15.11.
Leopold
Zde se můžeš přihlásit jméno:
heslo:
nové 

 Všechny rubriky 
 Próza
 > Próza
 > Povídky
 > Fejetony
 > Úvahy
 > Pohádky
 > Životní příběhy
 > Cestopisy, reportáže
 
    

   
 
 Napsat do fóra o>
   
  

Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků.
Mesiac
Autor: johny45 (Občasný) - publikováno 7.9.2006 (10:59:19)

Jeden večer si chcela, aby som ti povedal príbeh. Keďže som bol zase raz neschopný, prišiel som naňho až keď si zaspala...


 

 

 

Bola krásna.

 

 

                Ale to nebolo všetko.

 

            Jej krása vychádzala zvnútra.

   Z ohnivého vnútra bytosti, ktorá bola zároveň anjelským aj diabolským stvorením, tak ako prvý anjel zvrhnutý z neba. Silná a zároveň krehká ako miska z porcelánu.

                          

                            Všetci jej s radosťou padali k nohám a umierali, niektorí stúpali po jej ramenách k nebesiam.

 

 

                                                                        Jej oči vedeli zabíjať aj liečiť.

                     Vlasy mala utkané zo zázračnej čiernej bavlny.

 

                                                            No jedna vec jej chýbala.

 

 

                                                                     Byť šťastnou.

 

 

     On bol jedným z tých prehliadnuteľných, nepotrebných, nevýznamných pozemšťanov, ktorý našiel v jej oku malý záchytný bod svojej existencie, stred svojho vesmíru. Pri prvom pohľade, prvom strete, prvom dotyku pocítil, že sa stalo čosi neskutočné, niečo, čo nečakal, že sa niekedy udeje. Mal ju najradšej zo všetkých bytostí, a najviac sa jej bál. A preto si zakázal milovať ju. Nevedel, ako dlho mu vlastný zákaz vydrží, no vedel, že chce, aby bola šťastná. Aby bola tou najšťastnejšou bytosťou vo vesmíre.

 

     Každý deň aj noc premýšľal, čo môže...

 

   ...čo môže pre ňu...

                                      ...urobiť.

 

     Počúval ju, sledoval ju, pýtal sa jej, snažil sa prísť na to, čo by ju urobilo šťastnou. „Nechcem veľa,“ hovorievala, „stačia mi iba maličkosti. Nepotrebujem veľké paláce, kopy zlata, chcem len trošku niečoho...“

 

                                                              Niečoho.

 

     Najhoršie bolo, že nevedel prísť na to, čo by to malo byť. Ale vedel, že raz na to prísť musí. Lámal si nad tým hlavu vo dne aj v noci, až raz mu povedala svoje želanie. Bolo to jeden večer, keď prechádzali popod mesiacom. „Chcela by som iba drobnosť. Drobnosť, ktorá by ma urobila šťastnou,“ povedala. On sa na ňu zahľadel so spýtavým výrazom a všimol si pritom jej nádhernú tvár. „Vidíš ten krásny mesiac?“ ukázala na čiernu oblohu, „chcela by som iba kúsok z neho. Mala by som ho pri sebe, v noci by mi svietil a bola by som šťastná. Iba takáto maličkosť by ma urobila šťastnou, nič viac nepotrebujem.“

 

Maličkosť.

 

 

     Preňho to nebola až taká maličkosť. Ale za každú cenu chcel, aby bola šťastná, tak premýšľal, ako by mohol jej želanie splniť. Premýšľal, ako by mohol odlomiť kúsok z mesiaca. Nevedel, či môže urobiť niečo, aby sa dokázal on, obyčajný smrteľník dostať na mesiac. Ale vôľa, urobiť šťastnou tú, ktorú považoval za stred svojho vesmíru, bola silnejšia. Neustále hľadel uprene na mesiac a predstavoval si, ako letí smerom k tej veľkej guľatej veci, ktorá odjakživa priťahovala ľudské pohľady. No jeden večer na to myslel tak intenzívne, až sa mu zazdalo, že sa odlepil od zeme a vzlietol. Postupne si však začal uvedomovať, že naozaj letí smerom k mesiacu. Začala sa mu z toho všetkého krútiť hlava, tak zatvoril oči. Keď ich o chvíľu otvoril, nechcel veriť tomu, čo vidí. Stál na mesiaci a všade okolo neho vyrastali biele skaly a krátery.

 

     A tak rozprestrel ruky a zodvihol jednu veľkú bielu skalu veľkosti asi trojnásobnej futbalovej lopty. Nebola vôbec ťažká, kedže na mesiaci nebola zemská príťažlivosť, ale on dúfal, že to tak bude aj keď sa vráti na zem. Teraz si veľmi prial, aby bol pri nej. Pod oknom jej malého domčeku. Opäť zavrel oči a vzniesol sa niekam preč. Keď ich znova otvoril, bol naozaj tam, kde si želal byť. Zaklopal na sklo a ona mu otvorila cestu do svojej izby na prízemí. Odrazu sa celá jej izba v noci ponorila do mesačného svitu a jej sa rozžiaril na tvári ten najšťastnejší úsmev, aký kedy videl. Položil bielu svietiacu guľu na vysokú skriňu a ona ho veľmi silno objala a dala mu veľkú pusu. Obaja mali teraz pocit, akoby sa ocitli v siedmom nebi.

 

     Keď kráčal od nej domov, už nemal v hlave plno dotieravých spýtavých myšlienok, ale iba príjemné pocity a na cestu mu svietil mesiac.

 

     Prešlo niekoľko dní, možno týždňov a ona sa stále usmievala a on bol šťastný s ňou. Mesiac jej svietil v noci na papier, keď zapĺňala atramentom strany denníka a keď ležala unavená v posteli, hľadela naňho až kým nezaspala. Ako jedna z mála ľudí spávala pri svetle a mesačná žiara ju upokojovala. Mala pocit dokonalého šťastia.

 

     Jeden večer sa išli opäť spolu prejsť. Bol spln. Popri rozhovore dvihla hlavu k nočnej oblohe a zbadala niečo, čo predtým nikdy nevidela. Mesiac bol červený. Červený, ako melón zvnútra, červený, ako krv. „Pozri sa,“ ukázala hore, „prečo je taký? Čo sa deje?“ „Mesiac krváca. Odkedy mu chýba kus z neho, je takýto červený“, odpovedal jej. „Ale ja nechcem, aby krvácal, nechcem, aby na ľudí svietil červený mesiac.“

 

     Obaja vedeli, čo musia urobiť. Vrátiť mesiacu jeho chýbajúcu skalu. Tak teda zobral kus mesiaca z jej izby, ona sa s ním rozlúčila a opäť sa pokúšal dostať na čiernu oblohu. Po dlhom intenzívnom myslení na to, kam musí ísť, opäť stál na tom povrchu, ktorý bol kedysi biely. Z kráterov vytekala červená krv a všetko bolo purpurové. Mesiac naozaj krvácal. Tak teda položil skalu presne na miesto, odkiaľ ju zobral. Chvíľu tam ležala, ale po minúte sa začala rozpadať, až kým sa celkom nepremenila na prach. Mesiac odmietol svoju súčasť, ako keď zviera odmietne vlastné mláďa vrátené z rúk ľudí, ako keď ľudské telo odmietne darované cudzie srdce. Teraz už nemohol nič urobiť. Iba sa vrátiť k nej a povedať jej, čo sa stalo. Ona stála pred ním, pozerala naňho svojimi hlbokými očami, ktoré sa leskli a ospravedlňovala sa: „Veď som chcela iba tak málo. Tak máličko. Nevedela som, že sa to stane.“ „To nevedel nikto“, povedal, „ale teraz už bude na všetkých ľudí svietiť červený mesiac, už sa nedá nič vrátiť.“

 

A tak odvtedy na všetkých ľudí, na celý svet už svietil iba červený mesiac, už nikdy nebol taký ako predtým.

 

 

 

   

 



Poznámky k tomuto příspěvku
nicollette mongolská (Občasný) - 7.9.2006 > je to... moc fajn, a je fajn, že si to napsal ty, čekala sem kdy to napíšeš.... štttt... ále, já to neřeknu :o) ne teď, ráda sem to četla
Doporučil 
<reagovat 
 johny45 (Občasný) - 7.9.2006 > nicollette mongolská> ...som rad, ze to nepovies...:))
A som rad, ze si to citala a za sa ti to zda fajn...
ale necakal som, ze si cakala, ze to napisem...:)
Ale v kazdom pripade ti dakujem
<reagovat 
maxima gali (Občasný) - 7.9.2006 > rada ťa vidím
Doporučil 
<reagovat 
 johny45 (Občasný) - 7.9.2006 > maxima gali> Dakujem, mal som dlhsiu prestavku, snad opat zacnem viac tvorit.:)
<reagovat 
 maxima gali (Občasný) - 8.9.2006 > johny45> 

pekne si vyštartoval

ja mám poviedkársku krízu - v hlave námety a nie a nie to spracovať, ale ono sa to časom pohne, dúfam

 


<reagovat 
 johny45 (Občasný) - 8.9.2006 > maxima gali> No to poznam dost dobre. Ale vzdy je to lepsie ako keby si ani tie namety v hlave nemala. To mne sa obcas stavalo, ze aj by som spracoval, ale nebolo co, lebo som nemal namet.
<reagovat 
Lola (Občasný) - 9.9.2006 >

velmi zajímavá povídka, má v sobě něco, co mám ráda....

 

jednoduchá a krásná-jestli mi rozumíš, co tím chci říct....taková milá..


Body: 5
Doporučil 
<reagovat 
avéna (Občasný) - 11.9.2006 > dobrý,ale fakt dlouhý
Body: 4
<reagovat 
johny45 (Občasný) - 13.9.2006 > Dakujem Lola, myslim, ze rozumuiem, co tym chces povedat.

avena, dakujem za to dobre... ale dlhe...? Toto je podla mna dost kratka poviedka...
<reagovat 
Bílý Tesák (Občasný) - 14.9.2006 >

no tak jako, je to dost sladký

tak přemýšlím, jestli to strávím...velice těžce.

já právě na takovýho cukrátka moc nejsem.jo, romantika musí být, ale vykrystalyzovaná v jeden přesladký křemen

 

jo a fakt dlouhý to není. to se avéna sekla.

 

každopádně je pěkný to sekání řádků, kdy oko ta kjako těká a vytváří to zajímavý efekt.

 

no nic, slaďárna, to je tak az tři, ale že je t ozpracované mírně inovátorsky, tak za 4


Body: 4
<reagovat 
 johny45 (Občasný) - 9.10.2006 > Bílý Tesák> Dakujem za kritiku...ono je to dost presladle, to je pravda...a ja tiez velmi nemam rad take veci, pisem skor poviedky ineho typu...ale vtedy som bol v takom rozpolozeni...
<reagovat 
  Zrušit obrázky    Zrušit větvení  

Přidat vlastní poznámku a hodnocení k příspěvku
Autor má zájem o hlubší kritiku svého příspěvku
<jméno   e-mail>

Kontrolní otázka proti SPAMu: Kolik je jedna + tři ? 

  
  Napsat autorovi (Občasný)  
   


Copyright © 1999-2003 WEB2U.cz, Doslovné ani částečně upravené přebírání příspěvků a informací z tohoto serveru není povoleno bez předchozího písemného svolení vydavatele.

Design by Váš WEB

Addictive Zone Orbital Defender Game
free web hit counter