„Prečo si ju zabil?“
„Lebo.“
„Prečo lebo?“
„Lebo som musel.“ Odpovedal znechutene muž menom Dagobert sediac za stolom a hľadiac neprítomne do monitora.
„Prečo si musel?“ Pýtal sa ďalej muž menom Filip, stojaci nad ním.
„No proste lebo som musel.“ Zvýšil Dagobert nervózne hlas.
„Ale...prečo...? Čo sa ti niečo na nej nepáčilo? Bola zlá?“ Nedal sa Filip odbiť.
„Nie... Práve naopak. Páčila sa mi. Bola sympatická, milá, mal som ju rád.“
„Tak...potom...nerozumiem. Veď aj podľa mňa bola milá.“
„Bola to nutnosť. Inak to nešlo.“
Dvaja muži stredného veku viedli spolu takmer bojový dialóg, cez žalúzie prúdili do izby posledné slnečné lúče toho dňa a v druhej izbe práve dávali v televízii aktuálne správy o nejakej včerajšej brutálnej vražde.
„Ako si to mohol urobiť, veď...“ Filipova veta bola prerušená...
„...A čo, udáš ma teraz na polícii?“ Spýtal sa so sarkastickým úsmevom Dagobert.
„Nie... Ale nechápem, prečo je dnešný svet taký nespravodlivý, prečo sú ľudia takí necitliví a myslia tak často na smrť a zabíjanie. A ty... Neviem, ako môžeme byť takí odlišní, veď sme bratia...“
„Áno, taký je svet. Ale s tým ja nič nenarobím. A vôbec, veď je to normálne, takže neviem, prečo sa nad tým pozastavuješ. Nič také neobvyklé som neurobil.“
„No ja by som nedokázal niekoho takto zabiť. To by som nevedel.“
„Ále no... Veď zabiť niekoho, to je to najľahšie. Oveľa ťažie je dať mu život. A keď už dáš niekomu život, tak je to potom tvoja vec, či ho zabiješ, je to tvoje dieťa, tvoje dielo, môžeš si s ním robiť čo chceš a ostatní sa do toho nemajú čo starať.“
„Neviem si predstaviť, že by som mal zabiť vlastné dieťa.“ Krútil neveriacky hlavou Filip.
„Vieš čo,“ prešiel Dagobertov zvýšený hlas do rozhorčeného tónu, „choď si radšej sadnúť pred telku do druhej izby a daj mi pokoj!“ Keď videl, že Filip sa pomaly chystá k odchodu, ešte dodal: „A vôbec. Sú to moje poviedky a čo v nich píšem a koho v nich zabijem je moja vec. Ty sa radšej staraj o seba!“
„Ale občas by si mohol aj niekoho nechať žiť, urobiť nejaký happyend, bolo by to pekné.“ Povedal Filip tichým hlasom.
„Dobre dobre, choď choď. Uvidím, možno niekedy...“ Ani sa nepozrel na odchádzajúceho Filipa a začal niečo vyťukávať na klávesnici počítača.
|