Po dlhom vyzváňaní telefón konečne niekto zdvihol. V slúchadle sa ozval príjemný ženský hlas.

„Prosím.“ Zahlásil milo.

„Dobrý deň. Dovolal som sa správne do nálezov a strát?“ Spýtal sa mladý mužský hlas na druhom konci linky.

„Áno, správne ste sa dovolali. Nech sa páči.“

„Viete, niečo som stratil, ale neviem, či to budete mať...“ Oznámil trocha bojazlivo.

„A čo by to malo byť? Tento týždeň nám prišli nové nálezy... Niekto stratil malého psa, pudlíka...“ Začala žena, alebo skôr slečna ponúkať malý nález.

„Hm, nie, pes mi nechýba, to skôr...“

„Len mi nehovorte, že to je včerajší deň, ten ľudia hľadajú skoro stále, vopred vás upozorňujem, tie na sklade nemáme.“ Prerušila ho.

„Nie, nie, včerajší deň nehľadám... Je mi to trochu nepríjemné, neviem, či je to obvyklé...“

„Včera niekto stratil zmysel pre humor, takže ak by vám chýbal...“

„Nie, zmysel pre humor mi takisto našťastie nechýba.“

„Tak to je dobre, je ťažké žiť bez zmyslu pre humor. Čo ste to teda stratili?“

„No, hm, stratil som chuť do života.“ Prezradil konečne muž a na chvíľu nastalo ticho.

„Tak to sa budem musieť pozrieť do počítača... Ale povedala by som, že toto asi na sklade nebudeme mať. Poprosím vás chvíľočku strpenia...“ Znovu nastala odmlka, tentoraz o niečo dlhšia.

„Hm... Tak nie, ako som povedala, to tu určite nebude...“ Povedala milá slečna s predstieraným sklamaním

„Aha... Myslel som si, tak potom nič...“

„Jedine, že by sme to ešte nemali v počítači, ale neviem... A kedy ste ju stratili?“

„Neviem, kedy to presne bolo. Asi sa to strácalo postupne. A minulý pondelok som len tak išiel po ulici a zistil som, že som stratil chuť do života. Neviem, ako sa to stalo.“ Zaznel v telefóne mužov bezradný tón.

„Možno to malo nejakú príčinu. Stratili ste predtým aj niečo iné? Napríklad prácu, priateľku...“

„Áno, stratil som priateľku.“ Odpovedal s nezáujmom.

„A ako sa volala tá vaša priateľka? Možno ju tu budeme mať.“ Vyzvedala.

„Nie ďakujem, ona mi už vôbec nechýba.“

„Stratili ste aj niečo iné? Napríklad minule niekto stratil svoje sny. Niekto si ich u nás potom vybral, ale nakoniec ich vrátil, lebo zistil, že to nie sú jeho sny. Viete, človek nemôže žiť bez snov, ale nemôže žiť ani so snami niekoho iného. Ten, kto žije so snami niekoho iného, ten vlastne vôbec nežije.“

„Svoje sny ešte mám, iné nepotrebujem.“

„Čo vám teda ešte chýba? Nechýbajú vám peniaze? Máme tu veľa peňazí. Spolu je ich niekoľko miliónov. Ľudia strácajú peniaze a vôbec ich nehľadajú. Zoberte si ich koľko chcete.“ Vyzývala ho.

„Nie, peňazí som síce stratil v živote dosť, ale tie mi nechýbajú.“ Odvetil ľahostajným tónom.

„Neviem teda, ako by som vám pomohla.“ Chvíľu bolo počuť silné udieranie do klávesnice, ako keby ešte niečo hľadala. „S týmto vám asi neporadím.“

„Viem, asi to bola čudná požiadavka.“ Predstavoval si, ako mladá žena na druhom konci krúti hlavou.

„Nie, to by som ani nepovedala. Volajú nám sem rôzni ľudia, minulý týždeň napríklad volal jeden človek, ktorý chcel vymeniť chuť do jedla za chuť do práce.“ Povedala a cez telefón bolo cítiť jej široký úsmev. Zo strany muža ale nebolo cítiť žiadne pousmiatie.

„Naozaj je mi ľúto, že vám nemôžem pomôcť.“ Nastala chvíľa ticha, ako keby čakala, že konečne položí telefón. „Alebo, máme tu malého bieleho živého zajačika. Je naozaj veľmi zlatý a prítulný. Určite by vás potešil.“ Bolo počuť nádej v jej hlase.

„Nie, nie, ďakujem za ochotu, ale to mi naozaj nepomôže.“

„Takže vám nič okrem chuti do života nechýba... S tým naozaj nič neurobím.“ Povedala s ľútosťou.

„Asi nie, prepáčte, že som vás vyrušoval. Dopočutia.“

„Nič sa nestalo, dopočutia, pekný deň.“

Zložili telefón obaja naraz. V jeho hlave bolo chvíľu ticho.

Hm, pekný deň... Prečo mi to povedala? Ako to vie? Veď aj ten som stratil...