Áno, bolo už chladnejšie, teraz bol väčší problém vybrať, čo si obliecť, ako za tých teplých letných večerov. Vtedy bola otázka, či si vybrať tričko takej, alebo onakej farby. Teraz už bolo dôležitejšie teplo sa obliecť. Blížila sa zima. Vlastne ešte iba končilo leto, takže nasledovala jeseň, ale vonku už panovala tá zvláštna atmosféra. Atmosféra zimných večerov.

     V tých zimných večeroch bolo všetko iné. Také rozprávkové. Bol iný vzduch, ľudia boli iní, dokonca aj svetlá pri ceste svietili inak. Čo bolo na tom také zvláštne a krásne? Veď mám rád leto. Milujem letné slnko, prírodu, aj letné večery. Som teplomilný človek. No predsa ma niečo fascinovalo na zime. Tie svetlá. V zimných večeroch nesvietili obyčajné lampy, ale malé žiarivé svetielka. Svetielka na uliciach, v obchodoch... Bolo to ako...ako lampičky na vianočnom stromčeku. To bolo ono. Tá zvláštna atmosféra vianoc opantáva mesto už dávno pred nimi.

     Ale v poslednom čase som mal pocit, že po lete nasleduje hneď zima. Nepamätám si, že by v posledných rokoch bola tá typická jeseň ako kedysi. Spomínam si, že jeseň mala vždy osobitú atmosféru. Atmosféru detstva. Spomínam si na opadané farebné lístie, ktoré bolo úplne všade. Ako deti sme sa vždy naschvál brodili cez tie najväčšie kopy lístia. Hovorí sa jeseň môjho života, keď človek starne. Pre mňa je zatiaľ jeseňou môjho života detstvo To sa spája s jeseňou v mojich spomienkach často.

     Myšlienky na detstvo zrazu odleteli niekam do teplých krajín. Sedel som v autobuse a pozeral von oknom. V skutočnosti som však nesledoval vonkajšie okolie, ale vnútro autobusu. Skúmal som odrazy spolucestujúcich ľudí v skle. Niektorí sa spolu rozprávali, iní sa držali za ruky, niektorí iba ticho hľadeli do okna. Možno tiež sledovali ostatných v odraze skla. Možno niekto práve teraz pozerá na mňa tak, ako ja na tú čiernovlasú slečnu na druhej strane. Občas niekto vystúpil, niekto nastúpil, ale ona tam stále sedela. Sledoval som ju, ale popritom som premýšľal, prečo už lístie nepadá. Prečo je leto, potom niečo medzi letom a zimou a nakoniec zima... Nevedel som odpoveď, ale v každom prípade som musel už vystúpiť, pretože som si na poslednú chvíľu uvedomil, že autobus zastavil na mojej zastávke.

     Bol som v centre mesta a všade vládol akýsi podivný pokoj. Kráčal som po dlažobných kockách a snažil sa po nich stúpať tak, aby som sa náhodou niekde nepotkol. Občas prešiel oproti nejaký človek, ale väčšinou som bol sám. Okolo mňa stáli vysoké steny starých domov a pozerali na mňa s čudným výrazom. Určite si mysleli, že sa ich budem báť, ten výraz totiž vôbec nebol priateľský, ale ja som si povedal, že stien sa báť nebudem. A hodlal som to dodržať. Stále som sa zamýšľal nad tým, prečo už lístie nepadá. Moje oči sledovali kocky na zemi a občasné malé mláčky po včerajšom daždi.

     Po ceste som nazeral do malých svietiacich kaviarničiek. Väčšinou boli poloprázdne a čašníci debatovali so známymi za pultom, alebo iba tak postávali vovnútri, niektorí vonku. Tí, čo boli vonku na mňa hľadeli, ako keby chceli nalákať dovnútra nejakého zákazníka, no neboli si istí, či by som to mal byť práve ja. Okolo mňa boli malé svetielka, na niektorých stoloch sviečky, na starých stenách praskliny, potrhané staré plagáty, ktoré lákali na nejaké zaujímavé podujatie spred roka a pod nohami iba kocky a čierne mláčky, v ktorých sa odrážali všetky svetlá mesta.

     Pri jednom múre som si všimol nejakého starého opilca v bielom plášti, ako vykonáva malú potrebu. Keď som prechádzal okolo, všimol si ma a vystrúhal na mňa škodoradostný úsmev, ktorý odkryl jeho bezzubé a zhnité ďasná. Mal som pocit, že mu odtiaľ každú chvíľu vylezie nejaký veľký červík. No radšej som odvrátil hlavu a dával pozor pod nohy, aby som sa nepotkol na dlažobných kockách. Zrazu som sa začal tých kociek báť. Bál som sa, že sa potknem a spadnem. Dostal som panický strach. Mal som pocit, že sa musím za každú cenu udržať na nohách. Vedel som, že keby som spadol, stalo by sa niečo veľmi zlé. Nevedel som presne čo, ale niečo určite. Balansoval som na dlažobných kockách, ako na lane.

     Kocky sa začali rozostupovať, akoby ma chceli zhodiť na zem, praskliny v múroch sa zväčšovali do strašidelných úšklebkov a vietor po zemi rozhadzoval roztrhané staré plagáty. Začal som kráčať rýchlejšie, aby som sa čo najskôr dostal kam potrebujem. Môj strach sa zväčšoval, nakoniec som sa už bál úplne všetkého. Pridal som ešte viac do kroku . Zrazu som niekde zavadil o niektorú povytiahnutú kocku a spadol na pravú nohu, ktorá sa mi pod telom zlomila. Kľačal som na jednej nohe a nevedel som, čo je s tou druhou. Nevidel som ju, necítil som ju, akoby som ju vôbec nemal. Prestával som cítiť aj druhú nohu a pomaly som sa vnáral do dlažby v tmavej uličke centra mesta. Bol som v nej už po pás, keď som zbadal, že ku mne kráča ten starý opilec v bielom plášti. Tvár mal posiatu červenými hnisavými vredmi a ceril na mňa ten jeho bezzubý úšklebok. Chcel som niečo urobiť, chcel som utiecť, ale nemohol som sa pohnúť. Vnáral som sa do dlažby, ako do bahna.

     Starec vytiahol spod plášťa zbraň podobnú mačete vytvarovanú do podoby nejakého zvieraťa, možno leva, alebo niečoho podobného a vtom momente som prestal myslieť na akúkoľvek obranu, alebo záchranu. Prestal som sa báť smrti. Vedel som totiž, že je to iba sen.V momente ako sa starec mačetou zahnal, zobudil som sa. Vonku bolo sychravé jesenné ráno a moja prvá myšlienka bola, prečo už lístie nepadá...