Chcela by som raz vediet, koho viac trápi odmietnutie, ci muža, ci ženu. Vraj muža, prečo to neviem, nie som muž. Možno si mysli, že vždy a všade musí vyhrat a keby to nebolo tak, tak nie je muž. A preto je svet zariadený tak, že všetko zariadia ženy, mužsku istotu a muži povedia nahlas rozhodnutia, ktoré už padli. Velakrát som zažila mužské očakávanie, ten muž mi vždy pripadal ako na tácke, sediaci blizko, ponúkajúci sa celým vzhladom a súčasne nepritomny. Alebo možno ma nikto v živote nechcel. Ja nerozumiem len jednému, ked som sa ja neponúkla a neurobila žiadny pohyb, že chcem sa ponúknut z tácky, tak tí muži boli nervozni. Nedokázatelne mi to vrátili. Mne bolo jasne, že ide o chvíle, ked sa ja nakloním, hádam ho chytím za ruku, hádam sa nanho zavesím, alebo ktovie čo poviem? Nepovedala som nič. Jeden mi povedal: Ty nevieš cítit, a celý nasratý vstal ako trest Čo si sa neponukla? Čo si nepovedala nič z toho? Iný o tom dokonca napísal básen, akoby mi najradšej vyčistil dentálnou nitou medzierky medzi slovami a zubami. Asi medzi rozumom, že neurobila som nic, celkom nic bláznive. Všetci ticho čakali a potom boli nasratí. Z ich slov zaznela zurivost a odsudenie kysleho hrozna, ktoré kyslé nebolo, len čakalo na odtrhnutie.
V poslednom čase som si uvedomila, že cítim nenávist k ženám, k ich výbojným vlastnostiam. Niečo iné je sa žensky nasrat a niečo iné je byt ako muž a lovit. Nenávist preto, lebo sa vždy pýtam, kto to tychto mužov naučil, že čakaju a maju na čo čakat? Prečo mna nepovažuju za normálnu, ked netvárim sa a nehrám lovca? Nečakaju náhodou vtedy muži na to, že všetky budu rovnaké a všetky inými dohnané k bláznivým prejavom neženskosti? Prečo potom boli tí muži nasratí, že necítim nič, čo by vo mne vyprovokovalo lovca?
Možno iné riskovali a ja riskovat nechcem a to sa rovná chladu, v mužskej hlave. Muž je ako klepec, zubatý, okruhly, oko v tráve a caká na pohyb, kedy vyskočím a sama skočím do oka. A tá zradnost pasce je v tom, že každá čo sa chytí sama, si sama musí nohu odhryznut.
Často muži tužia, hovoria o tom, píšu, ako tužia aby sama korist sa chytila, aby nemuseli utekat lesom, aby ticho len stáli a sledovali jej pohyb v huštine.
Stojím dva metre od lovca, neviem či je nažratý, či len striehne, či vládal by vyskočit. Cítim jeho pach, umyslov, vetrím pach lovca, ktorý nevidno. A vždy urobim chybu. Netvárim sa, že pascu nevidím, že nič necítim, v ludskom svete, kde je potvrdením lásky a ceny, že klepec vidíte akoby ste ho nevideli. Nič tak lovca nerozzuri, ako že ste mohli skočit, že ste videli a nadalej stojíte v huštine a meráte, ani ho nemeráte očami. Prisahala by som, ze vidím dýchajucu a zvažujucu papulu, až do hrdla, ako sa pot valí jazykom. A žltou podbehnute oči, ked zvažuje svoju cenu.
Lov má svoje pravidlá, musí byt skrytý, samé akože. Akože nič a zrazu chňap! Akože úprimnost a zrazu bác! A ja vtedy urobím osudnú chybu, okolo klepca priblížim sa k lovcovi a vraj vlkovi sa nemáte pozerat do oči, lebo si to vysvetlí ako útok. Zaútoči mimo klepca a ovela strašnejšie. Lebo nie je v ňom štipka citu ako roztrhá ten moj.
|