Lopata narazila na niečo tvrdé. Bola to skala. Ďalej sa už nedalo ísť. Bill usúdil, že to asi bude stačiť a odložil lopatu. Jama nebola veľmi hlboká, ale ani príliš plytká. Otvoril kufor svojho auta a vytiahol z neho štyri čierne tašky na odpadky. Boli plné a ťažké. Nahádzal ich všetky do jamy, zodvihol lopatu a zahrabal jamu. Dobre to zamaskoval trávou a opadaným lístím. Keď videl, že dielo je dokonané, (alebo dokonalé), odložil lopatu do kufra auta a ešte chvíľu sa pozeral na svoj výtvor. Bolo to na nerozoznanie od okolia. Nikto nemal šancu tu niečo objaviť.

     Nasadol do svojho zeleného Forda a otočil kľúčom v zapaľovaní. Motor okamžite naskočil a auto sa pomaly pohlo. Aj keď už bolo dosť staré, stále ho poslúchalo. Všetci mu hovorili, aby si už kúpil nové auto, ale on bol spokojný s týmto. Občas potrebovalo nejakú menšiu opravu, ale vždy sa mu to oplatilo viac, ako kupovať nové. Keď sa auto pohlo, ešte naposledy sa chcel pozrieť na vykonané dielo. Ako otáčal hlavu naspäť na cestu, všimol si niečo, čo ho zarazilo. Vlastne si nebol úplne istý, či si to všimol, alebo to bola iba jeho predstavivosť. Obzrel sa tým smerom znovu, ale už to tam nebolo. Mal pocit, že za stromom v diaľke zazrel postavu nejakého muža. Odrazu sa ho zmocnil čudný pocit. Čo keď ho celý čas sledoval ? Čo keď bol celý čas pozorovaný a nevedel o tom ? Ale možno to bola naozaj iba jeho predstavivosť. Veď to bol iba zlomok sekundy. Nemôže si byť istý, že tam naozaj niekoho videl.

Bol tam. Predsa si ho videl. Nenahováraj si, že to bola iba halucinácia.

Tento vnútorný hlas ho v poslednom čase čoraz viac znervózňoval. Nevedel prečo sa objavil a nevedel ani presne, kedy sa objavil. Možno to bolo pred mesiacom. Možno skôr. Predtým bolo jeho uvažovanie celkom racionálne a žiaden vnútorný hlas nepotreboval. Všetko čo robil, všetko o čom sa rozhodoval, bolo jeho vlastné rozhodnutie, nemusel o ňom premýšľať, nemusel počúvať nejaký hlúpy hlas jeho podvedomia, alebo čo to vlastne bolo. Nevedel si spomenúť na prvý moment, kedy ho počul. Ale vedel, že sa objavuje čoraz častejšie.

     Natiahol sa do priehradky na rukavice, ktorej chýbali dvierka a vybral z nej do polovice plnú, trochu dokrčenú krabičku Westiek. Jednu vytiahol a zapálil si ju.

X

     Do úzkeho otvoru automatu vpadla posledná minca. Malá, ale nenásytná papuľa ju okamžite zožrala a Bill stlačil tlačítko s nápisom ČIERNA KÁVA S CUKROM. Chvíľu čakal, čo sa bude diať, ale bolo ticho, automat ako obvykle štrajkoval. Bill už doňho za celý čas, čo robí v tejto firme, nahádzal toľko peňazí, že si za to mohol kúpiť vlastný veľký automat na kávu. Silno doňho buchol päsťou, čo niekedy pomohlo, ale teraz to aj tak nič neurobilo.

„Čau Bill. Zase ti ten automat robí problémy ?“ Bol to Steve Simpson, jeho trochu pribrzdený kolega, ale s týmito strojmi nemal žiadne problémy. Vhodil doňho mincu, stlačil tlačítko a automat začal okamžite hučať a vydávať čudné zvuky, ktoré znamenali, že Steve to s automatmi naozaj vie. O chvíľu sa v spodných dvierkach objavil malý hnedý plastový pohár s čiernou životodarnou tekutinou. Steve ho vybral a podal Billovi. Bill sa poďakoval a konečne sa napil z kávy, ktorú už dlho potreboval, ale nemal na ňu doobeda vôbec čas. Do tela mu razom vstúpila energia potrebná na prežitie tohto dňa. V noci sa totiž vôbec nevyspal, pretože sa, ako obvykle hádal so svojou zákonitou manželkou. V poslednom čase sa to stávalo čoraz častejšie. Odkedy jej pred tromi rokmi zomreli obidvaja rodičia, úplne sa zmenila. Odvtedy nemali spolu žiadny sex, už ani veľmi nevarila a nestarala sa o domácnosť. Minule doma našiel nejaké jehovistické publikácie. Vlastne nevedel presne, či sú jehovistické, alebo z nejakej inej sekty. Vedel iba to, že už sa to s ňou nedalo vydržať. Bill si znova odpil z kávy, už nebola taká horúca, a zapálil si cigaretu.

Steve si rukou pretrel oči. „Ako tu bolo, kým som bol na dovolenke ? Čo je nového ?

„Nič. Ako obvykle. Veď vieš, že sa tu nikdy nič nedeje.“ Odpovedal unudene Bill.

„Predstav si, Bill, že keď sme boli s manželkou na dovolenke najesť sa v jednej reštaurácii, mali tam takú súťaž, žrebovali stôl, ktorý vyhrá zadarmo celé hlavné jedlo s dezertom a nápojom. Každý pri stole. Čiže keby tam boli štyria, tak dostane každý všetko. Tak si predstav, kto vyhral. No predsa my. A to sme mali už každý jedno hlavné jedlo s dezertom za sebou. Tak sme tú výhru museli do seba natlačiť, až nám bolo zle.“

„Tak to bola teda výhra.“ Poznamenal Bill sarkasticky.

„Tak to ti teda poviem. Dve hlavné jedlá, dva dezerty, k tomu víno, vieš ja niesom zvyknutý veľa jesť. Potom sme celý večer vracali a na druhý deň sme mali diétu.“

Bill mal pocit už dávnejšie, že Steve je chamtivec, ktorý keby dávali zadarmo studené párky s teplou kolou, tak by sa aspoň štyrikrát otočil. Teraz sa mu to iba potvrdilo. Steve nieje žiadny držgroš, ale takúto situáciu by vždy využil.

„No, už musím ísť. Na dnes mám toho už dosť. Idem domov“, povedal Bill. (Ako keby mal doma pokoj).

„Dobre, maj sa. Ja tu musím ešte chvíľu zostať.“ Rozlúčili sa, Bill dopil kávu a odišiel do svojho auta.

     Bill robil účtovníka v jednej firme zaoberajúcej sa predajom automobilov. Táto práca ho veľmi nebavila a ani plat nebol obzvlášť vysoký. Ale robil tam už pätnásť rokov a mal istotu pravidelnej výplaty. Nebol to človek, ktorý by rád riskoval a hľadal si nejaké iné, hoci aj lepšie platené zamestnanie.  

     Bill býval iba pár kilometrov od firmy, takže domov to mal autom maximálne pätnásť minút. To bola výhodné vzhľadom na úsporu benzínu, keďže niektorí kolegovia do práce dochádzali aj z iných miest. Na druhej strane to ale bola určitá nevýhoda, lebo vždy, keď sa vyskytol nejaký problém, volali jemu. Niekedy ho to dosť štvalo, ale už si za ten čas celkom zvykol aj na také veci. Ďaľšia nevýhoda bola, že bol vždy veľmi rýchlo doma, nemohol sa nikde zdržať, nemohol si prevetrať myšlienky dlhou jazdou v aute cestou z práce.

Bol už asi v polovici cesty domov a najradšej by to otočil niekam preč.

Doma si v poslednom čase veľmi neoddýchol, hlavne psychicky. Čakal, čo zase bude doma, aký psychotický záchvat ju zase chytí. Určite nebude mať navarené, ale na to si už pomaly začínal zvykať. Rozmýšľal, či by sa nemal zastaviť v obchode, alebo lepšie v nejakom rýchlom občerstvení pre niečo na zahryznutie, ale nakoniec si to rozmyslel, veď doma ešte má určite nejaký polotovar. Ak ho samozrejme nezjedla, ale jeho žena Martha v poslednom čase veľa nejedla. Mal pocit, že viac pila, ako jedla. Síce ju nikdy piť nevidel, pred ním dokonale všetko zakrývala, ale už veľakrát mal podozrenie, že je opitá.

     Keď zaparkoval v garáži svojho nie veľkého, ani nie luxusného, ale predsa jeho a útulného rodinného domu, chystal sa, že si konečne niečo zaje a vošiel do kuchyne. Linka, aj kuchynský dres boli zaplnené špinavými riadmi, pohármi od červeného vína, taniermi, na ktorých boli zvyšky jedla (bola to pizza, áno bola to jeho mrazená pizza, ktorú si chcel urobiť, keď príde domov a niekto mu ju zjedol a dokonca nechal veľa zbytkov) a malými tanierikmi na ktorých boli zvyšky nejakého dezertu, asi koláča, alebo niečoho. Dezert? My sme mali dezert? Nie, určite sme žiaden koláč, ani tortu, ani nič podobné nemali. Vyzeralo to, ako keby sa tam konala nejaká párty (ale párty teraz, o pol piatej? párty sa robia večer a ktovie, odkedy to tu už leží). Najhoršie ale bolo, že teraz už naozaj nebude mať čo jesť a zrazu mal pocit, že sa zblázni. Že praskne a rozletí sa na milión márnych kúskov. Zrazu doňho stúpla zlosť (určite bol celý červený) a silno potlačil kopu špinavých tanierov v drese tak, že vydali veľmi silný prenikavý rinčavý zvuk, ako keby sa rozbíjali, ale pritom zostali všetky nepoškodené.

Doriti! Čo to má byť, čo tu doriti robila!? Už mám toho dosť, už to nevydržím, najradšej by som tu všetko rozbil! Kde je tá ženská...?

     Pozrel smerom do obývačky a keď tam nič zvláštne nevidel, prešiel dverami do nej. V obývačke nebol neporiadok, vyzeralo to tam ako obvykle. Nepovysávané, obrus plný omrviniek, na skrinkách a na televízore plno prachu, ale to bolo normálne. Zúfalý sa postavil chrbtom pred kreslo a bezmocne tam stál. Zrazu vyšla Martha zo spálne, na sebe mala fialové papuče a biele dokrčené šaty po stehná, ako obvykle, keď bola doma. Veď ani nikde inde už v poslednom čase nebola. Prišla ku vzdialenejšiemu koncu pohovky, ktorá bola vedľa kresla (tvárila sa, ako keby sa nič nestalo) a pozerala na neho.

„Čo to je v kuchyni? Čo sa tu dialo? Čo mám na jedenie?“ Vypustil Bill spŕšku otázok.

„Čo ja viem, čo máš jesť? To je tvoj problém, nie môj. Čo som ja tvoja slúžka, alebo čo? To sa nevieš sám o seba postarať? Mohol si si po ceste niečo kúpiť.“ Odpovedala svojím spôsobom Martha.

„Tak ja som si mal niečo kúpiť! Ja som mal kúpené a odložené, ale niekto mi to zožral! Kto tu bol?“

„Ukľudni sa, čo na mňa kričíš, mala som tu pár známych, tak som ich ponúkla, musela som im predsa niečo dať. Čo by si mohli o nás pomyslieť?“ Ospravedlňovala sa Martha.

„O nás? Čo by si pomysleli o nás tí tvoji jehovisti, alebo čo to sú? Skôr o tebe, nie? Veď ty si celé dni doma, nič nerobíš, mohla by si aspoň občas nakúpiť, veď ti dávam peniaze, aj poupratovať by si niekedy mohla, veď ty už ako keby si nebola moja žena. Vôbec sa tak nesprávaš. Veď my už spolu nemáme ani len ten sex.“ Argumentoval Bill už pomaly žalostným hlasom.

„Sex?“ Marthin hlas začal prechádzať do zúrivosti. „Ty nemyslíš na nič iné, iba na sex. Na blbý sex. Ktovie, čo robíš, keď niesi doma, keď si akože v práci. Ktovie za kým chodíš. Ty si sexuálny maniak. Určite to potrebuješ každý deň. Alebo si to rozdávaš v robote s nejakou sekretárkou na záchode!“

Bill na ňu pozeral s nenávistným pohľadom.

Daj jej facku! Daj jej poriadnu facku! V živote si neudrel ženu, ale teraz si to zaslúži. Mal by si ju poriadne prefackať, nech sa konečne preberie. Určite má zase vypité. Mal by si jej poriadnu uvaliť.

„Chceš sex? Chceš sex?” Prešla k nemu, sotila ho do kresla, vyhrnula si šaty až z nich vykúkali von prsia a sadla si na neho tvárou (alebo skôr prsiami?) k nemu. „Tu máš sex.” Povedala a vtlačila mu snehobiele prsia do tváre. „No čo je, ty nechceš sex? Tak poď, urob mi to! Ale veď tebe sa už aj tak nepostaví. Tak čo je, no poď!” Vyzývala ho posmešne.

Bill sa zatváril znechutene a odtlačil ju od seba. (Mal by ho vytiahnuť a poriadne ju vykefovať. Tak ako ešte nikdy predtým. Aby si to do smrti zapamätala).

Keď ju od seba odsotil a chcela sa postaviť na nohy, zapotácala sa a spadla na zem tak, že temenom hlavy narazila do rohu skleneného stolíka, ktorý bol pred kreslom a pohovkou. V tom momente zatvorila oči. Preboha, to nie, to som predsa nechcel. Ona je mŕtva!

V zlomku ďaľšej sekundy oči znova otvorila a prešla si rukou po temene. Keď sa pozrela na svoju ruku, tá bola krvavá. Billa zrazu premohla ľútosť a postavil sa, aby jej pomohol. Ale keď Martha sediaca na zemi videla krv, ešte viac sa rozzúrila a udrela ho päsťou do boku. Bill pocítil prudkú bolesť a len horkoťažko sa udržal na nohách. Martha vstala a bežala do spálne. Dostala záchvat zúrivosti, kričala a ako utekala, rozhadzovala rukami. V takých prípadoch sa väčšinou snažil udržať čistú hlavu a všetko skľudniť. Ale teraz nemohol skľudniť seba. Tá bolesť ho rozzúrila a rozbehol sa za ňou. Keď vbehol do spálne, nevidel ju, ale ona zrazu vybehla spoza dverí a udrela ho niečím tupým silno do hlavy. Spadol na posteľ a na chvíľu prestal počuť, prestal vnímať, prestal byť v kontakte s týmto svetom. Po pár sekundách otočil hlavu na ňu, ešte stále ledva vnímal, ledva počul, cítil sa, ako keby bol v akváriu, otvára ústa a snaží sa niečo povedať, ale zvonku sa na neho iba pozerajú, a nič nepočujú. A ledva počul aj to, čo hovorili ľudia, ktorí boli mimo toho akvária. Presnejšie povedané, veľlmi slabo počul, ale vôbec nerozumel tomu, čo na neho kričala jeho zákonitá, dlhoročná manželka. Ale bolo tu niečo, čomu rozumel. Vedľa neho ležala baseballová pálka. A nakoniec tu bolo niečo, čomu začal rozumieť ešte viac. Ona má nôž! Doriti, ona drží v ruke nôž! A snaží sa ma ním bodnúť! Čo sa to deje? Ona je šialená!

     Bill stále nebol schopný žiadnych prudkých pohybov, nedokázal sa jej uhnúť. Dokázal urobiť iba jeden obranný pohyb, snažil sa chytiť jej ruku a otočiť čepeľ smerom od seba. A podarilo sa mu to. (Tomu šťastlivcovi sa to naozaj podarilo. Dokázal odvrátiť smrteľný útok.) Martha pri tom stratila rovnováhu a spadla na neho. Bill chvíľu ležal, aby sa dokázal spamätať z tej rany, ktorú dostal, ona ležala telom na ňom a hlavu mala vedľa neho. Cítil teplo, ktoré sálalo z jej tela. Cítil vlhký pot na svojom tele, na ruke, na bruchu. Konečne začal prichádzať k sebe a cítiť stále viac ten vlhký, teplý pot. Zvalil Marthu zo seba a zdvihol sa na lakte. Doriti! To nebol pot, ale teplá a vlhká krv. Mal ňou pokryté celé brucho. Tak nakoniec sa mi to predsa len nepodarilo. Predsa ma bodla. Chytil si brucho, aj keď necítil žiadnu bolesť a chcel niečo urobiť. Ale nevedel čo. Nevedel, čo má teraz urobiť. Pozrel sa vedľa seba na posteľ a zrazu zistil, že tá krv nieje jeho. Martha tam ležala na posteli a nôž mala zapichnutý v bruchu. Ešte stále celkom nevedel, čo sa vlastne udialo a chytil ju za zápästie. Nič necítil. Žadny pohyb. Žiadny tlkot srdca. Bola mŕtva.

X

(koniec prvej časti)