DANGEROUS VISIONS

     “Nie, to nemôžem urobiť! Keby som mohol, urobil by som to pre teba! Ale ja nemôžem!

Nemôžem! Prosím. Nemôžem...“ Jeho oči boli plné strachu, bezmocnosti, a zároveň

neskutočnej oddanosti a...

Kľačal na zablatenom lístí a objímal oboma rukami jej nohy, jej nádherné nohy v čiernych

pančuchách, ktoré boli vždy také neodolateľné... Ale teraz sa ich držal iba preto, že to bolo

to jediné, čoho sa mohol momentálne chytiť. Bolo to to jediné, vďaka čomu mal zem pod

nohami, aj ked na nej práve nedokázal stáť, ale mohol aspoň kľačat. Bez toho by

nemohol. Nemohol by kľačat, hýbať sa, nemohol by vnímať, nemohol by dýchať.

Nemohol by existovať. Pozrel sa na jej iba velmi mierne zablatené čizmy. Bolo zaujímavé, že

mala pomerne čisté čižmy v takej zablatenej pôde. Vlastne mali iba zablatené podrážky.

Ale to bolo u nej skôr normálne. Vždy dokonalá, aj keď to nebolo pravdepodobné a

ani úplne potrebné, alebo vyžadované. Kľačal tam, blato mu začínalo pomaly presakovať cez

nohavice a do očí sa mu začala neodvratne tlačiť vlhkosť zo slzných kanálikov.

“Vieš, že by som pre teba urobil všetko na svete, ale toto jednoducho nemôžem. Odpusť!“

„Si srab! Vždy si nim bol a vždy nim zostaneš. Bez odvahy, bez úcty k žitiu, priesvitný, až neviditeľný...

Úplne zbytočný...”

     Súdna sieň bola dosť plná a hlavne dosť hlučná. A keď on označil niečo dosť hlučným,

tak to muselo stáť zato. Je tu hluk, že nepočujem vlastné myšienky, pomyslel si a mierne

sa pritom usmial. Niekde tento výraz už počul, alebo čítal, ale aj keď tam až taký strašný

hluk nebol, musel si ho pripomenúť, aj keď nechcel. Nato mu tie hlasné zvuky začali naozaj ešte viac vadiť. To je taký problém buchnúť tým kladivom po stole a zakričať DRŽTE HUBY...?

Mohli by už konečne prestať. To sa nedá počúvať.

     Zrazu sa otvorili dvere. Vtom vošli dvaja súdni zriadenci a medzi nimi ona. Bola celá v bielom. Ešte nikdy ju takto nevidel. Vlastne si ju ani nevedel predstaviť v bielom. Keby to teraz nevidel na vlastné oči, povedal by, že táto farba by sa jej vôbec nehodila a musela by v tom vyzerať asi dosť divne. Ale teraz to videl a nemohol uveriť vlastným očiam, aj keď ju videl iba zozadu, ako neskutočne ľahko kráčala miestnosťou. Nevedel, odkiaľ mohla zobrať tie šaty, ale u nej bolo všetko možné a jeho už nič neprekvapovalo, takže tú zvedavosť rýchlo zahnal. Mala na sebe biele, vzadu otvorené topánky so stredne vysokým opätkom, na nohách biele pančuchy, ktoré na krásnych stehnách jemne hladkala krátka sukňa rovnakej farby, pod ktorou sa vyššie rozpínali neodolateľné a neopísateľné krivky. Niekto by si pri takom opise mohol predstaviť nemravnú zdravotnú sestru z erotického filmu, ale toto bolo niečo úplne iné. Bolo to neporovnateľné. Mala na sebe takisto biele sako, ktoré iba minimálne zakrývali tmavé, po plecia dlhé, trochu strapaté, ale neodolateľné vlasy. Chcel vedieť aj, čo má pod sakom, ale kedže ju videl iba odzadu, nemohol si všimnúť viac.

Sadla si na miesto obžalovanej. Na chvíľu sklonila hlavu, akoby dole niečo hľadala, potom ju otočila a poobzerala sa po miestnosti. Keď ho svojim zrakom našla, zostal nehybne sedieť a jemu sa zastavil dych. Hľadela na neho a usmievala sa. Bol to úsmev, taký...ani sám nevedel, ako by ten úsmev nazval. Bol to úsmev milosrdný, všemohúci, milujúci, odpúšťajúci, úsmev nadpozemský, bol to pohľad anjela. Áno, bola stále taká krásna, ako predtým. Nevidel jú iba niekoľko dní, ale pripadalo mu to ako celá večnosť. Z toho pohľadu sa mu zakrútila hlava. Ešte presnejší výraz na to bol, zakrútili sa mu myšlienky. Ten pohľad bol omamný a zapôsobil na neho, ako ópium. Dostal sa víru myšlienok, výnimočných pocitov a nezabudnuteľných spomienok. Spomenul si, ako ju stretol prvý raz.

X

     Premietal si v spomienkach, ako vtedy sedel absolútne bez života, bez nádejí a bez myšlienok pred domom a keď odhodil ešte nedofajčenú cigaretu, zbadal tú postavu. Mala na sebe iba dve farby. Čierne oblečenie a červenú krv, ktorá jej stekala z nosa, presvitala cez čierne nohavice a pokrývala jej pery. Výraz krvavé pery tu bol absolútne namieste a nikdy si nemyslel, že žena posiata touto tmavočervenou farbou môže byť taká nádherná, až vzrušujúca. Nikdy ho krv, ani podobné veci nevzrušovali. Spomínal si, ako vtedy pribehla k nemu, nič netušiacemu, nič nevnímajúcemu a požiadala ho o pomoc. Vlastne ho ani nepožiadala. Nemusela. Pohľad do jej očí mu všetko povedal. Zaviedol ju vtedy k sebe domov. Nikdy v živote by nič podobné neurobil. Veď ani nevedel, čo je zač. Ale toto bola úplne iná situácia. Toto sa neodohrávalo v normálnom svete, za normálnych okolností, toto bolo niečo, čo nemohol pochopiť a čomu sa nemohol ubrániť. Úplne cudzia žena v jeho byte. Z toho by niečo mohlo byť. Povedal by si, možno pár dní dozadu, keby bol jeho mozog v normálnom rozpoložení. Aj keď ťažko povedať, čo bolo u neho normálne. A vtedy jednoducho nebol vôbec vo svojej koži a jeho myšlienky boli príliš rozhádzané.

     Spomínal si, ako ležala na posteli a on hľadel na jej chrbát. Na jej neskutočne bielu pokožku, ktorá bola miestami posiata malými krvavými rankami. Držal v ruke gázu namočenú v alkohole, ale iba tam pri nej sedel na posteli a nemohol sa vynadívať na jej krásny chrbát. Bál sa jej dotknúť. Bál sa, ale tak veľmi sa chcel dotknúť jej pokožky aspoň malým končekom svojho prsta. Pripadá mi to ako sen. Ako keby bola niečo nereálne, niečo zakázané, tajomné, čo nemôžem ani pochopiť. Ale na druhej strane ho neskutočne priťahovala. Bolo to niečo, ako osudová príťažlivosť, aj keď ten pojem mu bol dosť vzdialený a nevedel ho definovať. No nevedel definovať ani tento pocit. Nakoniec sa prekonal, namočil gázu ešte raz do alkoholu a ošetril jej rany na chrbte. Jemn, pomaly, bál sa, aby jej nespôsobil ani najmenšiu bolesť. Keď sa potom otočila, uprela na neho svoj pohľad a on hľadel do jej očí. Do dvoch hlbokých studní bez dna. Tie oči nemali farbu, ale mali hĺbku. Neskutočnú, úžasnú, nekonečnú hĺbku. V jej očiach videl celý svet, bytie v celej jeho podstate. Videl v nich rieky, nádherné hory a lesy, ktoré ho vždy fascinovali, videl tmavé jaskyne a vyschnuté púšte, ktorých sa tak bál, videl v nich lásku, túžbu, pokušenie, zradu, bolesť, šťastie, život, smrť, prítomnosť, minulosť, budúcnosť. A keď sa mu konečne podarilo skĺznuť svojim pohľadom z tých bezodných studní života, jeho zrak spočinul na ešte čerstvej krvi, ktorú mala pod nosom a na perách. Vtedy mal neskutočnú, neprekonateľnú chuť dotknúť sa svojimi perami jej tváre a ochutnať tú krv, všetku ju vysať a vypiť a oblizovať jej pery a...

     Musel zahnať tie myšlienky, musel s nimi bojovať, musel ich surovo odkopnúť, boli to nezabudnuteľné a nádherné myšlienky, ale teraz mu iba ubližovali. Musel sa ich zbaviť, aby sa celkom nezbláznil. V súdnej sieni už bolo celkom ticho, bolo počuť iba jeden hlas, hlas prokurátora, ktorý mal svoju úvodnú reč. Ale jemu sa nedarilo celkom vrátiť svoje vedomie do súdnej siene, nedokázal porozumieť tomu, čo prokurátor hovoril, bol ako paralyzovaný.

     Bola u neho už druhý deň. Veľa nerozprávala. „Môžem u teba nejaký čas zostať?“ Spýtala sa ho v ten deň.

Nejaký čas? To je koľko? Tri dni? týždeň? A prečo tu vlastne potrebuješ zostať? Pred kým utekáš? Chcel sa jej spýtať. Ale nedokázal vysloviť žiadnu otázku. Otáznik bol vtedy pre neho ako zakázaný symbol, na ktorý bolo nebezpečné čo i len pomyslieť.

„Samozrejme...nejaký čas...áno...jasné...“ Povedal namiesto toho. Ona sa usmiala - hodila po mne úsmev – ako by povedal jeho kamarát, a on zabudol na všetky možné otázky, ktoré na svete existovali.

    Vlastne u neho vždy iba prespala, na rozťahovacej pohovke v obývačke, keď ho horko ťažko presvedčila, že nechce aby on kvôli nej spal na pohovke, veď ona je iba hosť, a skoro celý deň bola vždy preč. Nepovedala kam ide, kedy sa vráti, dal jej náhradné kľúče, ako niekomu, komu mohol bezvýhradne veriť, ako niekomu koho poznal veľmi dlho, a pritom o nej vôbec nič nevedel. Cez deň vždy premýšľal, kam chodí, čo robí, niekedy sa mu vynárali aj otázky – s kým robí, tretí deň bol už rozhodnutý, že sa s ňou porozpráva, veď takto to predsa nemohlo ísť ďalej, nemôže si len tak k niekomu prísť a jedoducho tam niekoľko dní prespávať. To proste nejde. Takto to vo svete nechodí. Mal prichystaných veľa otázok a očakával veľa odpovedí. V skutočnosti ani nepredpokladal, že by dostal nejaké odpovede, ale chcel by ich počuť. Ten deň čakal na ňu veľmi dlho. Čakal so vetkými tými svojimi otázkami, ale ona nechodila. Bola už noc, tak si išiel ľahnúť a po dlhom, nič neprinášajúcom uvažovaní zaspal.

     Bol v nejakej miestnosti. Vyzeralo to ako...nie nebola to kúpeľňa. Ale mohla to byť. Boli tam kachličky na zemi, všetky steny boli vykachličkované, nebola to veľká miestnosť. Aj veľkosťou to mohla byť kúpeľňa. Všetko tomu nasvedčovalo, ale on vedel, že to kúpeľňa nieje. Obzeral sa po tej miestnosti a zrazu v strede zbadal sprchovací kút, áno musela to byť kúpeľňa, aj keď stále pochyboval o skutočnom účele tej miestnosti... Vlastne ho ani nezaujal sprchovaí kút, ale to, čo bolo v ňom. Alebo kto? To nevedel identifikovať. Bola to postava, celkom určite ženská postava, to vedel naisto, aj keď jej nevidel tvár a celá bola akoby zahalená v nejakom...oblaku?...v nejakom dyme? Akoby celá konzistencia tej postavy pozostávala z pary. Ale vedel, že to nieje para. Podišiel bližšie, a stále nevidel tú ženu? lepšie. No niečo ho k nej ťahalo. Niečo, čomu nemohol odolať, proti čomu nemohol bojovať. Bolo to veľmi silné, akási obrovská príťažlivosť. Keď bol už skoro pri nej, zistil, že to bola akási žiara, ktorá obklopovala celú siluetu. Celkom biela, najbelšia biela, akú kedy videl. Bolá to tá najkrajšia a najpríťažlivejšia žiara, akú si len vedel predstaviť a v nej bola skutočná postava, ženská, neodolateľná postava, aj keď ju nemohol cez tú žiaru vidieť, vedel, že je to tá najkrajšia žena na svete a tá najkrajšia bytosť v celom vesmíre. Už bol celkom pri nej, ale zrazu celý sprchovací kút v ktorom stála, obklopila voda. Nie obyčajná voda, ale akási vodná stena, ktorá obklopovala postavu zo všetkých strán. Vodná stena, nádherná, ale zároveň veľmi nebezpečná a pritom bola veľmi tenká, takže nebol problém prekonať ju. Veď to bola iba voda. Ale miestami sa tekutina menila na akýsi elektrický výboj, akoby ňou prechádzala elektrina sily blesku. Teraz si už vôbec nebol istý, čo to vlastne je a aké je to nebezpečné. Najlepšie by bolo, keby to nechal tak, ale on nemohol. Jednoducho nemohol. Obrovská príťažlivosť, ktorú cítil k tej...k tej bytosti, bola oveľa silnejšia, ako strach z nebezpečenstva. Nemohol sa otočiť. Nemohol utiecť. Musel ísť dopredu. Musel ísť za ňou. Ale najskôr musel prekonať tú vodoelektrickú stenu, alebo čo to bolo. Pomaly natiahol ruku a prstom sa dotkol vodnej steny. Zaboril do nej celý prst. A v tom momente sa tekutá stena rozpadla a začala zapĺňať celú miestnosť. Voda stúpala stále vyššie a vyššie, až začala dosahovať výšku jeho brady a stále stúpala. Už bola pod vodou celá miestnosť, aj on, keď zrazu otvoril oči.

     Hľadel do stropu, vonku sa už chystalo rozvidnievať, ale ešte stále bola tma. Myslel na ten sen a vtedy si spomenul, že ho už raz mal, kedysi dávno. Bolo to ako nejaká dávna vízia niečoho nebezpečného, ktorá sa mu znova vrátila. Pomaly sa začal celkom prebúdzať a uvedomovať si svoju prítomnosť. Presmeroval vnímanie svojho zraku zo stropu ku dverám a tam bola Ona. Stála vo dverách a pozerala na neho. Na perách mala mierny úsmev a v očiach...oči jej žiarili...žiarili niečím čo nevedel popísať, mohlo to byť niečo ako víťazstvo, ako pocit moci...bola celá v čiernom a v tme jej svietili iba tie oči, červené pery a snehovobiele bosé nohy, ktoré jej vychádzali z čiernych nohavíc. Potichu sa začala k nemu približovať, jemne pokladala chodidlá na zem, zakrádala sa ako mačka, ktorá sa nevie dočkať, kedy uchmatne svoju korisť. Pomaly prišla bližšie, položila jedno koleno na posteľ tak, že bolo medzi jeho nohami zakrytými bielou prikrývkou, potom druhé a po kolenách sa na pokrčenej perine približovala až celkom k jeho hlave a popritom mu prechádzala rukou po tele, od nôh až jeho hrudi, potom dvoma prstami prešla až k jeho ústam a jemne sa dotýkala jeho pier. Keď sa mu pritom pozrela do očí, pocítil neskutočné vzrušenie, vzrušenie, na aké si v živote nepamätá, vzrušenie, o akom ani nevedel, že existuje. Len tam ležal a nechával sa jej dotykmi privádzať do absolútnej rozkoše, až do šialenstva a keď mu chytila ruku a zašla si ňou pomaly ale rozhodne pod blúzku, až na prsia...

Nie, panebože, nato nemôže myslieť! Nemôže, lebo sa zblázni! Bolo to také krásne, také neskutočné, že si sám teraz nieje istý, či vtedy ešte nesníval. Ale nebol to sen, vedel, že nie. No zároveň vedel, že už to nikdy nezažije. Už nikdy nepocíti takú rozkoš. Preto by radšej na tú nádhernú chvíľu zabudol. Tá spomienka ho celkom rozhádzala, vôbec nevnímal, čo sa deje v súdnej miestnosti. Ale ona tam stále bola. Stále tam sedela. To ho upokojovalo. Bol rád, keď ju videl. Keď vedel, že je ešte tam. Že ešte stále existuje. Že ešte preňho nieje dávnym matným snom. Že je stále tak blízko, skoro nadosah...

Ale on sa jej nemôže dotknúť. Aspoň jeden dotyk. Čo by dal za jediný krátky dotyk. Opäť sa musel ponoriť do myšlienok, do spomienok, nemohol sa sústrediť na to, čo sa tu odohrávalo, nemohol sa celkom prebudiť zo spomínania.

X

     V jeden deň sa rozhodol, že zistí, čo sa deje. Kam odchádza a čo robí. Štyri dni, odkedy ju poznal, snažil sa zistiť, o čo vlastne ide, ale niekedy to ani nechcel vedieť. Niekedy bol vlastne rád, že to nevie. Ale teraz bol rozhodnutý, že sa to dozvie. Ráno, keď vstala z pohovky v obývačke, aj keď sa už spolu milovali, stále chcela spať na pohovke, on už mal otvorené oči, pozoroval ju z postele cez polootvorené dvere a čakal, kedy odíde. Obliekla si červené šaty na ramienka, ktoré jej siahali po stehná, bože, bola taká prekrásna hneď zrána, ani sa nenajedla, a o chvíľu počul buchnutie dverami. To už bol skoro oblečený a netrvalo mu dlho, kým sa obul, takže mohol rýchlo vybehnúť z domu, aby ju ešte zahliadol, ako mizne za rohom ulice. Vedel, že musí byť opatrný, aby ho nezbadala, preto išiel veľmi pomaly a sledoval ju vždy iba z diaľky.

     Zrazu zabočila do nejakého vchodu domu na pravej strane, pozdĺž ktorého kráčala a zmizla v ňom. Z tej daľky nemohol zistiť kam vošla, ale podľa jeho pamäti, ako poznal túto ulicu a podľa odhadu diaľky to mohol byť železiarsky obchod s náradím, alebo kaviareň. Vchody boli hneď vedľa seba. To vedel určite. Stále išiel pomaly, kam to vošla, dúfam, že ma nezbadá, keď vyjde, a sledoval, či niekto nevychádza von. Stále bol ďaleko. Vtom vyšla von, ani sa neobzrela smerom k nemu, chvalabohu, a hneď zmizla vo vedľajších dverách. Teraz nevedel, či sa má priblížiť, otočiť sa naspäť, alebo rýchlo prejsť okolo. Ale bol tak blízko, nemohol sa teraz vrátiť. Musel ísť ďalej. Veď aj keby ho náhodou zbadala, čo by mu urobila? Ha, odsťahovala by sa? Veď má právo vedieť, koho prichýlil do svojho bytu. Možno sa stačilo iba spýtať, ale na to si ty jednoducho nemal. Priblížil sa pomaly a nenápadne k obchodu s náradím a pozrel cez výklad dnu. Nevidel ju tam. Videl tam iba malého tučného predavača, ktorý si listoval na pulte v nejakom zaujímavom časopise. Prechádzal zrakom po vystavenom náradí, ale predavač zdvihol hlavu od pultu a pozrel naňho. Vtedy radšej otočil hlavu a pohol sa ďalej.

Keď prechádzal popri vedľajšej kaviarni, pozrel dovnútra a tam sedela. Bola pri malom stole pre dvoch a pila kávu z veľkej šálky. Ale oproti nej niekto sedel. Áno, sedel tam nejaký muž, okolo štyridsať, s vráskami na tvári, cez tmavé vlasy mu začínali presvitať šediny, dosť skoro, ale možno som zle odhadol vek a už má na šediny nárok, ktovie, ktorý akoby jej niečo vysvetľoval. Ona s hlavou sklonenou pozerala do svojej šálky, akoby tam hľadala odpovede na všetky otázky a jeho slovám vôbec nevenovala pozornosť. Po chvíli začal byť muž akýsi nervózny a začal výraznejšie gestikulovať.

‘...ás ...sím ...ne ...sím vás ...pane ...mohli...’ Otočil hlavu smerom k tomu hlasu, bol to ženský hlas, ktorý patril upravenej žene v stredných rokoch, ktorá na neho pozerala trocha naliehavým a trocha súcitným pohľadom a niečo od neho chcela. Pomaly začal zisťovať, čo to bolo.

‘Prosím Vás pane, mohli by ste mi prosím povedať, ako sa dostanem k divadlu? Povedali mi, že to má byť niekde na tejto ulici.’

Chvíľu mu trvalo, kým sa spamätal a zorientoval sa, kde vlastne je.

‘Neviete mi povedať, kde presne to je...?’

‘Ale to nieje na tejto ulici.’ Rozhovoril sa. ‘To Vám zle povedali. Musíte ísť...’ Na chvíľu sa zamyslel a zisťoval, kam vlastne má ísť. ‘Musíte... Je to až tá ďaľšia ulica, až za tým domom.’ Ukázal na dlhú budovu na ľavej strane ulice. ‘Vlastne prejdete až na koniec tej ulice a tam potom zabočíte ešte dporava. A tam to už uvidíte.’

‘A nedá sa tam ísť nejakým spojom? Nieje tam zastávka?’

‚No, odtiaľto sa tam určite nijakým spojom nedostanete. A to sa Vám ani neoplatí, veď je to kúsok. Len musíte prejsť na druhú ulicu, za ten dom.‘

‚Keď ja neviem, či tam takto trafím, viete, hľadám to už dobrú chvíľu, každý ma posiela niekam inam...‘

Tiež by som ťa najradšej niekam poslal... Pomyslel si posmešne. Keď ti hovorím, že je to tam, tak to tam bude.

‚Určite je to tam, uvidíte, je to naozaj iba kúsok.‘ Povedal s milým úsmevom a trpezlivosťou na tvári.

‚Dobre, tak ďakujem Vám veľmi pekne, snáď to nejako nájdem. Ďakujem. Dovidenia.‘ Konečne sa rozlúčila.

‚Dovidenia‘ Odpovedal a zdvihol ruku na pozdrav.  

Chvíľu pozeral smerom, ktorým odchádzala a potom sa otočil smerom k výkladu do kaviarne. Bola prázdna. Vlastne iba vzadu celkom v rohu sedel nejaký mladý milenecký pár, ktorý sa držal za ruky a navzájom si pozeral do očí. Nebola tam. Ani ten muž tam nebol. Kam mohla zmiznúť? Kedy odišla? Akoto, že si ju nevšimol? Doriti, musela ma tá ženská zdržať?Zase nič neviem. Alebo mohla odísť zadným vchodom... Vedel, že už ju nenájde, ale aj tak sa prešiel až na koniec ulice a pozrel, či náhodou nevošla do inej ulice, ale nevidel ju nikde. Nakoniec sa radšej pobral domov a keďže dostal ohromnú chuť na kávu, uvaril si jednu veľkú a poriadne silnú.

Už dlho si tak nevyvhutnal kávu s cigaretou. Vtedy bola naozaj výborná. Naplnila ho aspoň troškou uspokojenia.

     Bože, ako by som si teraz dal kávu. A cigaretu. Prečo sa v súdnej sieni nemôže fajčiť? Čo by som urobil za jednu cigaretu. Ale nemôžem teraz odísť. Nemôžem ju nechať samú. Aj keď len na chvíľu. Čo by si ľudia pomysleli? No predsa nič. Že potrebujem ísť na záchod. Veď predsa môžem ísť na záchod, nie?