Normál

„Nad čím premýšľaš?” Spýtala sa ma, keď sme ležali vedľa seba na mojej posteli a slnečné lúče nám robili clonu, ktorá nás chránila od okolitého sveta.

„Len tak...nad životom.“ Odpovedal som.

„Ako nad životom? O čom presnejšie rozmýšľaš?”

„Len tak, že je to strašné.“

„Čo je strašné?“ Nedala sa odbiť.

„Všetko.“ Nechcel som ju zaťažovať depresívnou diskusiou na tému život.

„Ako rozmýšľaš nad životom? Hovoríš si v duchu: Ach ten život...ach ten život...ach ten život...ach to je strašné...ach to je strašné?“ Doberala si ma trochu cynicky.

     Vedel som, že to odomňa nebolo pekné, takto odpovedať (alebo skôr neodpovedať), ale nemal som pocit, že by ju zaujímali moje primitívne a k ničomu nevedúce myšlienky. Mal som pocit, že má až príliš pekný život nato, aby to pochopila. Samozrejme, že by to pochopila, ale ja som aj tak chcel, aby sa iba usmievala a bola šťastná. Na mne mi vtedy vôbec nezáležalo.

„No tak, nad čím rozmýšľaš?“ Nechcela sa vzdať.

„Práve som myslel na to, čo by som bez teba robil. Aký by bol momentálne môj život bez teba.“ Odpovedal som.

„No bezomňa by bol tvoj život, ako predtým. Dostal by sa späť do normálu.“ Povedala pokojne. „A môj bez teba tiež.“ Otočila sa chrbtom ku mne, kým stále držala moju ruku.

Premýšľal som, ako by naozaj vyzeral momentálne môj život bez nej.

     Videl som sa, ako idem po ulici, ako stojím v autobuse, ako sedím s kamarátmi na pive, ako pozerám doma do monitora. Činnosti, ktoré sú vcelku normálne. Ale mali jedno spoločné. Bol som pri nich prázdny. Mal som prázdnu hlavu bez myšlienok, nevšímal som si okoloidúcich, nejaká pani si chcela ísť sadnúť na sedadlo nad ktorým som stál, ale ja som ju nevidel, ani nepočul, kamaráti pri pive rozprávali a ja som sa len neprítomne priblblo usmieval a tváril sa, že viem, o čom hovoria a sedel som za zapnutým počítačom a nehybne zízal na ikonky na monitore. To bol dlhý čas môj normál.

     Moja situácia by bola určite rovnaká, ako teraz. Ale bez nej by bola neznesiteľná. Možno by som sa z toho všetkého aj zbláznil. Jeden kamarát mi prednedávnom povedal: ‘Som v úplných sračkách.’ Áno, ja som v tých najväčších sračkách, v akých som kedy bol. Ale znášam ich najlepšie, ako som kedy niečo znášal.

Niekedy mám pocit, že jediné, čo by ma bolo hodné, je znášať vajcia. 

     Ľudia mi hovoria – ‘Veď ste šikovný, v čom je problém?’ Ako keby ma poznali. Ale vtedy mám vždy chuť povedať – ‘Šikovný je ten, kto dokáže využiť aj to, čo nevie. Ja nedokážem využiť ani to, čo viem.’ A tak len premýšľam, ako je to možné, že na úradoch vždy čakáte pred dverami pol hodiny a vybavení ste za päť minút. A keď vidím na dverách prečiarknutý obrázok Nokie, hovorím si ešteže mám Sony Ericsson. Môj život je úplný chaos, všetko sa na mňa rúca, nemám vôbec nič a nič mi nepatrí. Vždy som si hovoril, že je lepšie byť na nule, ako v mínuse. No ja som už v mínuse. Vždy som len dával. A keď som už nemal čo dať, pre istotu mi zobrali aj to, čo som ešte ani nemal. Ale najhoršia zo všetkého je sebaľútosť, preto niektoré veci považujem len za keci a schovávam ich vo veľkom vreci.

     Keď sa ku mne v posteli opäť otočila a pozrela na mňa tými krásnymi hnedými očkami, chcel som jej povedať prepáč. Prepáč, že niesom lepší. Že niesom taký, akého by si ma chcela mať.

     Viem, každý máme svoje chyby. Ale ja som chcel byť pre teba najlepší. Chcel som byť ten najlepší pre všetkých. No keď sa snažíme byť najlepší pre druhých, sme potom zlí pre seba. Vždy som tu chcel byť pre iných, a potom som tu nikdy nebol pre mňa.

     Pobozkal som ju na pery, ktoré nosili úsmev veselý a nikdy sa mračiť nechceli. Chcel som ti toho povedať veľmi veľa, ale práve preto som ti nepovedal nič.

Chcel som ti povedať - ty si to jediné, načo sa môžem tešiť,na tie naše stretnutia a dopoludnia u mňa doma,  ty si dôvod, prečo pozerám dopredu a vidím nádej, ty si dôvod, prečo som začal opäť písať a prestal sa ľutovať.

Keby som bol Jožo Ráž, povedal by som, že si voda, čo ma drží nad vodou, ale táto a podobné pesničky sa mi vždy zdali príliš plytké na to, aby som niekomu vôbec reprodukoval ich slová.

Chcel som ti povedať, že ťa teraz veľmi potrebujem a kedykoľvek budeš potrebovať ty mňa, budem tu vždy pre teba.

     Áno, potreboval som ju. Mal som pocit, akoby ma nevedomky ťahala dopredu. Možno preto, že o mne nikdy nemala vysokú mienku, a ja som sa jej nesnažil nič dokazovať, snažil som sa dokázať niečo sebe. Opäť sa vo mne začínali objavovať aspoň malé ambície. Opäť som začínal mať pocit, že môžem byť plnohodnotný človek. Tak ako kedysi, pred mojim normálom. Keď ma ľudia ešte brali takého, aký som, keď ma mali všetci radi, keď sa im páčili moje občasné priblbé vtipy a keď sa čudovali, prečo sa permanentne usmievam. Ale teraz som sa tam nechcel vrátiť. Chcel som ísť ešte ďalej.

Dal som jej pusu na chutné uško a ruku na jej mäkké bruško.

     Mlčal som a hovoril som viem, že to nebude trvať večne, ale chcem byť s tebou aspoň chvíľu. Neviem, ako dlho, ale chcem byť s tebou.

Nechcem byť bezduchý, nechcem byť bez nádeje, nechcem byť bez myšlienok.

Nechcem byť bez teba.

Nechcem sa vrátiť do normálu.