|
Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
|
| |
Fľašu mi tu nechaj" povedal som mu.
Pomaly všetko nadobúdalo švih a lesk. Neistota zmizla, slová prichádzali samy od seba a už som si tak nedával pozor na to čo hovorím. Pil som ďalej a cítil som, ako prichádza a zalieva ma obrovská mäkká vlna, ako sa prázdna hodina súmraku zapĺňa obrazmi a ľahostajne sivé oblasti bytia opäť zahaľuje vzdušný a nezvučný sprievod snov. Steny baru sa rozširovali, a zrazu to už nebol bar - bol to kút sveta, miesto útulku, pološerý úkryt, vôkol ktorého hučal večný boj chaosu a v ktorom sme si ako v závetrí hoveli, čudne k sebe priviati temravou čias. Dievča sa chúlilo na stoličke, vzdialené a tajomné, akoby presadené z iného života. Počul som sa, ako rozprávam, ale bolo to tak, akoby som to už nebol ja, akoby to hovoril niekto iný, niekto, kým by som hádam mohol byť ja. Slová už nesúhlasili, akosi sa posunuli, prenikli do iných, pestrejších oblastí, než im mohli poskytnúť drobné udalosti môjho život. Vedel som, že už nevyjadrujú skutočnosť, že sa stali fantáziou a lžou, no bolo mi to ľahostajné - pravda bola bezútešná a nudná a život bol iba pocitom a zrkadlením snov.
V medenej vani baru horelo svetlo. Valentín z času na čas zdvihol pohár a zamrmlal si nejaký dátum. Vonku sa ulica zaplavovala tlmeným, dravým škrekom áut.
|
|
|