Literárny klub
V tých miestach som sa stal popletenejší ako prv.
Chodil som so sklopenou hlavou
mumlal odpovede na skryté otázky
cítil som sa totálne vedľa.
Básňou strelený!
Cítil som že mám zvrátenú predstavivosť.
A nijaké skutočné odpovede.
Mozog odpočíva doma naložený vo vápne.
Ako hlúpy kanárik vypustený z klietky
našiel som si inú klietku.
Nesedela mi.
V mojom zobáku sa rozplývali pozvania.
Tam som precitol zo sna
ktorý unikol do spánku.
A za knimami som hľadal priateľov,
našiel som len busty oblečené podľa najnovšej módy.
Tí pre ktorých som spieval tam neboli
namiesto toho vonku s pripitým smiechom
preliezali ploty v ktoromsi verejnom parku
nestarajúc sa kam to idú.
Opäť vonku opäť na žive
žobral som od svojej duše aby bola anonymná aby dýchala
nezávisle od skrytých ambicií a potrieb
vykladať každú pesničku.
Záznam z parku
Videl som raz večer neznámeho
znechuteného ťažobou smútku
ako doširoka roztvoril kabát
vybral spod neho svoje srdce
a zahodil tú vec.
Hodil ho ponad zábradlia
za jazerá a travniky
ako keby sa po mnohých zmätkoch
rozhodol viac sa netrápiť a
pohybovať sa ďalej ľahko a bezstarostne
užasnutý a s úškľabkom na tvári
ktorý sa zdal hovorit:,,Absurdné,
aké je to ľahké."
Čítam medzi nápismi
Na stene záchoda smutná škrabanica -
,,Večer niekoho pretiahni"
hovorí posolstvo asi týždeň staré.
Iné heslá mená a samochvály
sú smiešne v porovnaní s touto
radou ktorú tu vyškrabal anonym.
Nápis vyvoláva obraz davu
obojpohlavného zvieraťa
ktoré nevymiera ale denne silnie
ktoré túži po láskavosti a vzápätí odhalí
inú tvár na záchodovej stene.
Ale dôverujme tým autorom
ak máme pochopiť ako vie noc
splodiť vo svojich opitých škrabákoch
veci ktoré sú zle napísané ale pravdivé.
Miestom unavený
Čas dať si zase odpich a s toľkým zúčtovať
tvoje sny ako mrak sa rozplynuli v nič.
Za oknom svetlá matne žiaria
v dažďovom meste rozosiate okvetie.
Nie je ti teraz jasné na čom zaleží.
Roky sa prestali zhliadať v zrkadlách
kaviarne sa nie vždy blyštia ženy sedia
veľkooké a bez smiechu.
Striasal si vo svojom živote chvíľky
keď na veciach začínalo záležať
a dával prednosť ľahkosti.
Odpočíval tam kde sa nič nedialo.
Veriac že nad najlepšími vecami sú ešte lepšie
nad najveselšími ešte veselšie
lietal si ako motýľ
po nepodstatných kvetoch
premárnil život debatujúc sám so sebou
kráčal si tak dlho vo vlastnom tieni,
že necítiš váhu ničoho.
Nad celým svetom dážď padá ako odpoveď.
Počúvajte, počúvajte ma
Počúvajte, počúvajte mnohí,
čudná vec mi dnes hatí pohyb,
domom sa cestou čkalo, cestám narástli nohy,
autobus na intímnych miestach chránia chlipné chlpy,
dopravné svetlo v smiechu s tvárou ticho trpí,
lampa sa nadržaná chystá, že obsíka psíka,
na hviezdy mesiac spoza mrakov híka,
policajt hodil o zem čiapku v náhlej zlosti,
že chlapci drvia slová ako kosti.
Básnik je pre lásku večne na vlásku.
Letiac
zo zeme
vidíš len zadok mračien
tie kúsky oblohy
ako postlatá posteľ
Letiac
vidíš ako cez prikrývku
skrkvanú, ranne bielu
akoby zem zase strávila
jednu nepokojnú noc
Ocot
niekedy
sa cítim ako kňaz
v rade na rybu s hranolkami
premýšlam pokojne
ako keď sa vyleje ocot
aké by to bolo pekné
kupovať večeru pre dvoch
Poď sem a spi už
je po tom
a ty rozprávaš po špičkách
šťastná že si časťou
tmy mäknú ti pery
signál že máš dosť.
Poď sem a spi už
lebo ráno
keď sa policajt
preoblečený za slnko
vkradne do izby
a tvoja matka
preoblečená za vtákov
zakričí zo stromov
oblečieš si šaty viny
a topánky s prasknutými vysokými ideálmi
odmietneš kávu
a celou cestou
domov
budeš bežať.
Vandal
spočiatku
sme mali krajinu sami pre seba
Potom pritiahli vandali
ničili kvetinové záhony
koňovi núkali vajcia
a najviac
sťali naše stromy
spálili lavičku
na ktorej sme sa prvý raz bozkávali
hádzali kamene
a odohnali ťa preč
Dnes ráno
jedného z nich chytili
Vykľul som sa z neho ja
Budúci týždeň mám pojednávanie
Som obvinený
z citovej búrky.
|