Nazhromaždil si si plné komory,
zásoby poživne ako krt.
Prekliaty bruchom, potom poroby,
lopoty, trýzne...
až kým príde smrť.
Raduj sa, duša, plesaj a sa teš.
Námahu rúk svojich spláchneš do stoky.
Sám seba ako ťarchu ponesieš
do hliny zeme, zmaru, prázdnoty.
Od prapočiatku dní z lona času
saješ silu, mladosť, krásu, cit
pre život.
Aký?
Dlhý?
Krátky?
Aby si sám sebe všetkým mohol byť.
Denne sa vyprázdniš.
Včera, dnes, zajtra, zas.
Ako strom naberáš letokruhy.
Nad priepasťou lietaš.
Určite spadneš raz v úpornej námahe
uzrieť svetlo Dúhy.
Raduj sa duša moja
jedz a pi.
O čom je život?
Čo je vlastne život?
Premiera večnosti?
Či vtip hlúpy?
Anna Vodičková
|
