Aká je to krásna zem, svojeť naša. Vidím. Obdarená výškou hôr vencom vavrínovým. Stužkami riek náhlivých kdesi v diaľne kraje, rovinami, lánmi žít v sadoch kvitnú máje. Rozžiarené mestá dediny v zeleni. lúčiny, poľany obraz vždy menlivý. Robotný, krásny ľud, vybielené cesty... Ako sa v tak malú zem toľká krása zmestí.
Taká je maličká. Jak dieťa strapatá. Náručie dôverne príchodzím rozkladá. Otvorí obloky i dvere dokorán. Nech je požehnaný kto ide v dobrom k nám. Posadí ho za stôl obrus vybielený, ponúkne chlieb a soľ s láskou vymiesený. Podá krčah vína svoje srdce k tomu nech je požehnaný hosť tohoto domu.
Taká je táto zem. Krásna, dobrá, hrdá. Drží ju pevný tmel Viera- skala tvrdá. Jej synovia, dcéry slovanské sú plemä. Cyrila, Metoda Svätopluka semä. Mnohokrát v porobe dobrá mať kvílila keď v boj neľútostný vypravila syna. Keď barbar chcel jej dať reťaze na šiju jej skromný, hrdý syn vždy ubránil si ju.
Prevzácne dedičstvo predkovia nechali dcéram, synom svojim - testament krvavý. Nedať ju, chrániť si ju, zveľaďovať v kráse v boji či v pokoji, mieri, v zlom ohlase. Vždy pri nej vytrvať nedať ju v reťaze. Keď zbojník chlipný ňou v lakomstve zatrasie. Ľúbiť ju. nevydať v zradné klamné ruky. Kto neučiní tak stihne ho trest krutý.
Ty dcéra, syn dneška čo s ňou - Matkou robíš? Za peniaz ju v záloh dáš, trháš ju, krvavíš. Za dolár predávaš čo otec nadobudol. Márnotrattný syn, podlý zabudol si, či zhlúpol?
Deti majú prázdny stôl život nesmie k lonu, bieda sadla za prestol diabol vládne z trónu. Sestra, brat sa túla klamným, zradným svetom, aby mohol chlieb podať svojim hladným deťom.
Hanba! Komu? Zemi? Nie! Hanba jej deťom. Vo veku dozretom v tisícročí treťom mamone otročí zvrhlý a hlúpy svet. Plače, stoná v kŕči, zabíja sa, chrčí v krvi a mori bied. To všetko tu bolo teraz je a bude zas? Nepoučné ľudstvo zlieza najstrmší zráz. Pod ním prepadlisko. Smrť, zánik, atómový mráz/ dlhý, dlhý mráz / Blízko, blízko...
Slovensko maličké prekrásna krajina s vďačnosťou ti vijem vienok z rozmarína. Čelo ti ovenčím zašlou slávou deja ľudu hrdinského nech znie epopeja. Nech zaznejú hymny radosť, v srdci úfnosť, že národ tento krásny má v sebe budúcnosť.
Sestra, brat sloviensky spolu sadnú k stolu druh druha podoprie, zorú otcovu roľu. Nevydajú ani piaď prišelcovi v korisť, ktorý prišiel lúpiť, brať, silu sať, krv... a odísť.
Teba prosím Bože môj, žehnaj môjmu rodu. Nedovoľ by zášť a zlosť siahla na slobodu reči, srdca, mravnosti, čisté krásne radosti slovenského ľudu.
Obdar duchom múdrosti tých, čo národ vedú. V križovatkách rázcestí nech vkročia v cestu bdelú. Srdce pália ľúbosťou ku svojeti, stvorenstvu. Žehnaj, chráň a zachovaj zem drahú - Slovenskú.
Teba prosím, Otče náš daj, nech sa tak stane. Dedičstvo otcov našich zachovaj nám Pane.
Anna Vodičková
|