Prešla po podstení, otvorila vrátka. Vôňou ju objala kvetnatá záhradka. Narcisy, tulipán,všetko v plnom kvete, medzi nimi matka najdrahšia na svet
Moja matka,milá,ďakujem, že ju mám. Ona je pre mňa narcis,bielučký tulipán, ona je ten prístav, kde chodím na spoveď, ona Písmo sväté.Na všetko odpoveď.
Ona je hrdlička.Do hniezda ma volá, aby som prišiel k nej,sadol za vrch stola. Rovnako rozdelí múdrosť, lásku, chleba, až napokon rozdá celkom samu seba.
Vidím však premeny.Striebro jej krášli skráň, a vráska záludná zbrázdila krásnu tvár. Lesk očí zhasína,len lásku vidím v nich, ešte ju radšej mám v jej rokoch strieborných.
Blúdil som, však stokrát vítal ma rodný prah. vybielené steny, záclony na oknách, muškát na podstení , voňavá záhradka, otvorené vrátka a v nich moja matka. Skutočnosť presladká.
Vždy som sa rád vrátil pod teplý rodný krov. Čom kde-tu stratil,vrátil mi rodný dom. Trápim sa, obávam, že mi odíde skôr, a čosi krásne zo mňa odíde navždy s ňou.
Sedávame spolu pod staručkou lipou, oči mlčky plačú slzou nezakrytou.
Anna vodičková
|