Človek to neprespieva

       Prológ: ... a padajú zo mňa kamene                           

                            opúšťajú ma ako zatracované slová

                            nepochopených mozgov

                            ani kurva nemá prázdne oči

                            keď sa pozerá na svojho milého.

                            Som iná?

                            Odkedy schovávaš nahotu tvojich dlaní pod mojou sukňou...                                                                                               

            Som žena

              aj keď sedím na detskej stoličke

              a nechávam sa kŕmiť Ester

              ( raz budem mat dcéru, bude sa volať Jasmína)

             vedľa, sotva dvojročný špunt zapína notebook

             spúšťa  Mašu a medveď

             smiala by som sa 

             keby

             naľavo nehučal televízor

             napravo  neohovárala kamoška v kuse niekoho.

                               „Prosím ťa, že sa s takýmito hlúposťami zaoberáš

                                pozri sa máš úžasné deti

                                a čo nás vlastne do toho, nech si každý robí čo chce." :-neovládnem sa

                              „Poslednú dobu sa nedá s tebou ani len normálne porozprávať.“: - vyhadzuje ma pohľadom

             Vstávam. Chytám deti za ruky a začnem spievať:

                             „Ja som vaša kamoška, Ka-ta-rí-na  stonožka....  čup, čup bugy....

                                 Sochy

           Som na ceste domov.

           Auto ticho pohmkáva melódiu.

           Večerné mesto je ako zaoblená stena

           zanecháva energii hladký priechod.

           Brána otvorená dopoly keď zazvoní telefón. Kamoška.

            Aha 20.30 už ma okúpaného a uloženého syna.

                                                 "Čo robíš?" :pýta sa

                                                "Sedím v aute. Ale už som doma.."-

            ...nepočúva, pokračuje ako neobyčajne moderny automat

                                                "Si predstav toto pamätáš sa na tú...."  spúšťa.

            Chcela by som  konečne vystúpiť z auta tak prerušujem:                   

                                                 - "Počkáš chvíľku ?

                                                  Mám za sebou náročný deň, dám si kúpeľ a zavolám ti naspäť."

            Chvíľu ticho, potom predstieraná ľahostajnosť?:

                                                  -"Vieš čo, už mi dnes  nevolaj, zobudíš mi syna. Čau." Tu- tu- tu...

                           pred dverami popadané

                           vlhké lístie

                           ktoré sem nafúkal vietor

                           navodzujú atmosféru lesa

                           bez trojhranných tvarov

                           a pokojným miestom.