|
Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
|
| |
Tma sa rozpl ýva ako čierny čaj. Lampy zhasnú. Svetlo sa stratí.
Vtedy mi zvuky noci za čnú pripomínať kasu - vyherné automaty.
Smiech. Krik. Ramp y. Kroky. Nočný vlak smerujúci do stanice
n ástrah. Osvetlené okná sa mihajú ako myšlienky pomedzi
zanedban é koryto rieky - sú útržky, svetlá, obrázky, poškriabaný mesiac.
Pr ší.
D ážď rozhoduje o prioritách. Idú iba ľudia, čo nosia blato na kopytách.
Zamot ám sa do ľudí ako do rias. Mám chuť kričať, že sa topím, ale
v tejto mase je to zbyto čné. Všetci sa hýbu, kopú rukami, mavajú nohou
- v naivnej domnienke , že na brehu, súši, pevnine sa bude dať dýchať.
V šetko je sebaklam. Každý sa topí vo svojej naivite, ktorou sa snaží
zjemn iť pachuť spaleného masla. Čo je nemožné.
Pr ší.
Iba tvoje o či - cvakajú ako fotoaparát. A ja si pripadám ako pod morskou
hladinou , kde potapači robia snímky koralových útesov bez koralov.
Chcem sa dosta ť do tmavej komory. Uvidieť sa ako negatív.
Zasvieti ť ti do očí. Cítiť, že svetlo nás dvoch neohrozí. Nezmaže.
V šetko sa leskne - mŕtve telá plazov. Iskry odstreľujúce zo sústruhu, až nad
moje ch ápanie. Zapichnú sa do školskej nástenky - zoradená absencia. Súhvezdia.
Pr ší.
R áno keď mi pripravuješ čierny čaj. Okolo, ešte zúri tma.
T úžobne čakám aspoň na kvapku alebo plátok z citróna.
Ak ja som tma. Tak svetlo je ona.
|
|
|