„To máte za vzorné správanie. Výlet, i keď si ho prácou zaplatíte,“ správkyňa útulku odovzdávala trom matkám zmluvy o pracovnom zaradení na miesto pomocných kuchárok na výletnú loď Ahah.
„Aj deťom to prospeje. Najmä Tobymu. Je moc bledý a slabý. Lekár mu výlet odporúča.“
Budú sa striedať a jedna stále bude mať čas venovať sa deťom. Dany mala dvojročného Tobyho, Laha mala trojročnú Lahu a Kitto mala trojročného Borta. Tešili sa.
Práve pripravovala rezne, keď začula z lodného amplióna... Toby... hľadajú matku, ktorá stratila syna Tobyho. Myslia jej syna? Ospravedlnila sa kuchárovi a len tak, v zástere, vybehla z kuchyne. Ochotný personál ju doviedol chodbami, až prešli do časti vyhradenej pre lepšiu spoločnosť.
Tobyho držala akási pani za ruku a nechcela ho pustiť do malého bazéna, kde sa hrali deti. Bol mokrý, zrejme odtiaľ ho práve vytiahla. Dany v duchu nadávala na Lahu, ktorá mala deti na starosti. Ušiel na nevhodné miesto.
„To je váš chlapec?“ osopila sa na ňu strážkyňa poriadku.
„Áno. Toby poď!“
„No moment, moment, moment. Vy si myslíte, že vám to ľahko prejde? Nechať chlapca behať po palube, za ktorú ste si nezaplatili?“
„Chlapec nerozumie, že sa tu platí inak. Nechtiac sa zatúlal.“
„No áno, akože inak. Nechtiac! Ja vám dám nechtiac. Ako tu prišiel sám? Myslíte že nepoznám podobné, ako ste vy?“
„Ale ale... kohože tu máme?“
Dany zíza na rozškľabenú Mandy, neschopná povedať slovo, zatiaľ čo Mandy vytáčala jedno číslo za druhým.
„Isteže viem, že ma nechceš počuť. Buď si istý, že ma teraz počuť chceš. Nechceš k mobilu syna?“
Oddialila mobil od ucha.
„Toby poď sem, teta ti dá ocka.“
Znovu pritiahla mobil k uchu.
„Nie, nestihla som od teba porodiť nič. Ja syna nemám. Tvojho syna.“
Znovu pokyvkávala na Tobyho, aby prišiel ku nej.
„Ocko..“ Toby bol zmätený. Slovo ocko poznal, ale nie ocka. Do útulku chodieval jeden skoro ocko, manžel jednej z opatrovateliek. Mali dcérku, ktorá sa s Tobym hrávala. Neraz keď videla ocka, vbehla mu do náručia, rozradostene zvýskla Ocko, ocko prišiel. A Toby rovnako ako ona, tiež bežal k nim a kričal Ocko.
„Poď, dám ti ocka,“ čakala, kým k nej chlapec nepodišiel.
„Ocko,“ len toľko mu dovolila povedať, odtiahla mobil naspäť k sebe a štebotala, ako čerstvá nositeľka ceny za niečo.
„Je tu,“ významne pozrela na Dany, „chceš ju?“
„Ani nie...“ počula odmietavú odpoveď a aj Dany len krúti hlavou, že nechce s nikým hovoriť.
„No keď ste sa zhodli... V niektorých veciach k sebe pasujete,“ uškrnula sa.
„To je kto? Kto sú to?“ vyzvedala strážkyňa poriadku.
„Maghién. Aj s matkou.“
„Ona stratila pamäť, nevie kto je? Teraz robí v kuchyni?!“ šepká, veci okolo narušenej integrity organizmu sa nehovoria nahlas.
„Nie pamäť, rozum stratila. Dobre ona vie, kto je.“
|