Škrabanec z nemocnice sa mi hojí dosť ťažko. Vlastne neviem, či sa vôbec trochu zacelil. Jeho tvar pripomína rozškľabené ústa toho cvoka, čo ma poškriabal. Toho by mi vôbec nebolo ľúto zastreliť, aj keď násilné smrte stále neschvaľujem. Možno by mu tým niekto spravil láskavosť, lebo je dosť predvídateľné, že to svinstvo, ktoré má v sebe a robí ho nepríčetným, ho postupne ovládne úplne. Možno zmutuje na čosi ešte horšie, ako už je. Začínam mať strach, že ma infikoval. Počujem ozveny susedov cez kamenné steny, hlasy, nalievanie vody, škrabanie sa vo vlasoch ... a okuliare už nepotrebujem. Vidím ostro, červenými, podráždenými očami vidím ostré línie vecí, pri ktorých som predtým musela ostriť zrak. Je mi zle, žalúdok sa mi nepredvídateľne dvíha od rána do večera. Dúfam, že je to len bežnou infekciou z toho škrabanca, že mám halucinácie, že zrak sa mi pod vplyvom infekcie záhadne zlepšuje ..., že ma nenakazil čímsi horším. Aj keď neviem, čo je horšie – zostať pri zmysloch vo svete plnom psychopatov a nepríčetných zmutovaných kreatúr, alebo sa stať jednou z nich. Fakt neviem.

Beriem antibiotiká, kúpené na trhu za rohom a pochybujem, že mi zaberajú. Pochybujem, či sú to vôbec antibiotiká. V posledných dňoch mi čoraz častejšie napadá myšlienka, či by predsa len nebolo lepšie nosiť so sebou strelnú zbraň. Spomínam si na svoje prvé zážitky so streľbou. Keď som bola malá, bývali sme v dome neďaleko kostola. Strieľaním vzduchovkou do jeho kostolných zvonov sme si s deťmi z okolia krátili voľné chvíle. Keď zvon zasiahol brok, jeho cinknutie to potvrdilo. Neskôr zvony zmizli vďaka ziskuchtivým občanom a skončili kdesi v zberni kovov. V krátkom čase zmizla aj strecha, lebo bola z plechu. Potom sa tam schádzali iba príslušníci jedného gangu a svoje teritórium si agresívne chránili. Sprejmi nastriekali na ruiny kostola „Tu sa rodia psychopati.“ a „Nepozvaní živí nevyjdú.“. Trvalo to strašne krátku dobu, ani som sa nestihla spamätať a z ukňučaného, umraučaného, pokojného miesta sa stalo vreštiace, výbušné hniezdo. Všetko sa zmenilo.

Pozerám sa na čudný maglajz, ponúkajúci umelé príchute a umelé farbivá, kúpený na rohu v obchode, čo skutočné jedlo nikdy nenahradí. Nechápem, ako som to mohla kúpiť. Asi preto, lebo som tam nevidela nič iné. Je mi zle, no aj tak sa pokúšam niečo uvariť. Z receptov mojej mamy však zostalo iba voňavé priehrštie vyblednutých spomienok. Nahnitý zemiak, trochu splesneného syra a mrkva, ktorá je určite napustená nejakou poriadnou chemikáliou, pretože je rovnaká už takmer pol roka. Z toho sa navariť nedá. Keď je človek hladný, etika v ňom ustupuje. Mne je našťastie zle, takže hladná nie som, lenže hladný je on a to neveští nič dobré. Ponúkam mu ten maglajz z obchodu a nechápavo sa na mňa pozerá. Oňuchá to, prskne ako pes a zavrčí. Je mi ho ľúto.

Aj keď mám čoraz silnejší pocit, že ho prestávam poznávať, stále za jeho pohľadom presvitá čosi známe, časť osobnosti, ktorá sa nezmenila, tvrdý kus odolávajúceho kameňa, jeho podstata, ktorá tvorila toho, kým býval. Ak to niečo v ňom raz nenájdem, budem ho musieť zabiť. Inak splynie s navlas rovnakou háveďou, pobehujúcou po uliciach v svorkách, majúcou iba kolektívnu myseľ a osobnosť dávno preč. Raz som v akejsi knihe, slúžiacej ako palivo v kotolni čítala, že rozpoznať človeka znamená odlíšiť ho od ostatných. To o týchto tvoroch už neplatí. Dokonca sa nevedia rozlíšiť medzi sebou preto, lebo stratili osobnosti a čudným vírusom, ktorý bol vyšľachtený kdesi v štátnych laboratóriách, sú obmedzení iba na určité úkony, ktoré sú im vlastné. Loviť, aby prežili, nenapádať vlastných, aby nevyhynul ich druh a poslúchať vládu na určitý zvuk. Takže vždy, keď sa v uliciach rozoznie siréna, akú ľudia dovtedy nepočuli, táto zdivená háveď poslušne donesie štátnym príslušníkom všetko, čo nazbíjala. Aby tí, čo sú pri moci, mali moc ešte väčšiu.

Opäť niečo ulovil namiesto toho, aby zjedol tú čudnú hmotu z plastového vrecka. Pečiem mäso ani nechcem vedieť z čoho a pritom vidím, že on by ho najradšej zjedol surové. No to, že mi to úbohé mŕtve zviera opäť doniesol, tresol na stôl a nezožral ho rovno niekde na ulici, svedčí presne o tom malom kúsku ľudskosti, čo v ňom ešte ostal. Ja si dávam opäť antibiotiká, o ktorých som čoraz viac presvedčená, že to nie sú lieky, za ktoré sa vydávajú a čakám na zázrak. Človek nikdy nevie. Vyberám mäso z rúry a kladiem pekáč pred neho ako vzorná gazdinka pred sto rokmi. O príbore nie je ani reč, do mäsa sa zabára nechtami, ktoré narástli a zhrubli a púšťa sa doň s tečúcimi slinami. Ja jem ten maglajz zo sáčka a neviem, či mi je horšie z neho, z infekcie, ktorú mám v sebe, alebo z toho, čo vidím pred stolom. Vtom náhle prestáva. Ulicou sa rozozvučiava siréna, zvolávajúca svoju háveď. Ešte stále nie je natoľko zmutovaný, aby sa tam rozbehol, no vidieť na ňom, že váha. Spýtavo sa mi pozerá do očí a v tých jeho, čoraz tvrdších, vidím prosebný výkrik. Pochopila som, chytám brokovnicu po rodičoch a mierim na neho tak ako chcel.

Kto zabije mňa, keď to bude potrebné?!