|
Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
|
| |
Smrť
Povedali mi, že mám rozprávať, ale zatiaľ je to len priblblý úsmev. O tom, že som blázon sa presvedčili už dávno, no teraz si tým sú úplne istí. Viem, že som trochu šialený. A možno to nie je len trochu, ale ja len hľadám porozumenie a šťastie.
Títo ľudia chcú odo mňa počuť nejaké slová, pretože umrel ich blízky priateľ. No ja som ho nepoznal. Býval som s ním síce dvadsať rokov v spoločnom byte, ale nikdy ma nenapadlo spoznať sa s ním. Bol stále ticho a myslel som si, že by ho otravovalo, keby som ho obťažoval svojimi otázkami.
Žili sme v pokoji a potichu.
Teraz stojím tu v chráme Svätého Víta v Prahe, aby som s a s ním posledný krát rozlúčil a neviem, čo mám povedať. Mám pred očami jeho tvár, ktorá sa usmieva, ale nie tak priblblo ako moja. Jeho oči sú spokojné, moje dýchajú bláznivým nepokojom. Jeho ústa vytvárajú obraz blaženosti, moje šialenosti.
Ľudia už začali byť ne trpezliví, rozprávajú sa medzi sebou a občas hodia pohľad na starca, čo im stojí oproti. Lenže môj mozog mi nedovolí rozprávať, kým nebude presvedčený, že vie, čo má povedať. Ostatok tela sa môže proti tomu zbytočne búriť. Možno aj kvôli tomu ma všetci považujú za blázna.
,,Já dobře vím, jsem blázen. Blázen, který si myslí, že může změnit svět," ozval sa po dosť dlhej chvíli môj hlas.
, ,Tak je to tedy." Niekto vykríkol z poslucháčov.
Nič som si z toho nerobil, pokračoval som ďalej : ,,Myslel jsem si, že já jenom, já můžu světu pomoci. Jenomže se ze mne stal obyčejný blázen."
Všetci sa na mňa pozerali, akoby sa báli, že keď odvrátia zrak, urobím nejakú hlúposť .
,,Tolik lidí," povedal som, ,,To snad není pravda...
C o jsem to chtěl vlastně říci? Už to mám. Nemůžete přece všechno soudit podle historie. Jisteže, určitou část ano...
Hm, promiňte, já jsem nemněl vyprávět o sobě, ale o Richardovi. Hned to, napravím, vydržte, prosím Vás, chvilinku..."
Strašne som sa hanbil. Niežeby som ešte nikdy nevystupoval pred toľkými ľuďmi, ale jednoducho to na mňa odrazu prišlo a bolo.
,,On byl velmi dobrý chlap, jenomže já jsem ho vůbec neznal."
Medzi ľuďmi nastal na okamih chaos. Niečo si potichu rozprávali, no tiché tóny rozličných hlasov sa zjednocovali v hlasnom nepokoji.
,,Chápu vá s, že jste nad mými slovy rozhořčeni, ale já vám říkám jenom pravdu, nic víc. Bydleli jsme sice dvacet roků spolu, ale my jsme nemluvili, protože se mi to zdalo dost hloupé. Jediné co jsme si řekli bylo: Ahoj, Nazdar, Dobrou noc, Pěkný den a tak dále...
Teď jsem najednou stratil myšlenku, promiňtě..."
Bolo ticho. Nikto sa ani nepohol. Všetci na mňa uprene pozerali. Mal som pocit, že tí ľudia sú pripravení na všetko. Snáď aj na smrť. Myslím, že si uvedomili, že ho nikto nepoznal.
Pristúpil ku mne kňaz a povedal do mikrofónu:
,,Děkuji pánu Jimonikovi za úpřimní slova a niní poprosme Pána, aby našeho zesnulého Richarda přijal k sobě..."
Ďakoval som Bohu, že prišiel kňaz a prerušil moju reč .
N emohol som už ďalej zostať medzi tými ľuďmi. Nikdy som nemal rád pohreby, pretože tam všetci plakali, alebo sa tak aspoň tvárili.
Ja som nikdy v živote neplakal...
Keď zomrela moja prastarka, bol som ešte malý. Bol som s rodičmi na jej pohrebe a videl som, ako tam všetci plačú. Nevedel som to pochopiť:
,,Veď išla do neba, tak prečo plačú? Bude jej tam určite dobre. Veď mi hovorila, ako veľmi ju bolia nohy. Aspoň sa už nebude trápiť."
A ako jediný som sa na tom pohrebe usmieval. No dnes som išiel pomaly na železničnú stanicu a slzy sa mi neprestajne kotúľali po tvári.
Bude mi veľmi chýbať to popoludňajšie ticho s Richardom, ktorý určite splnil svoje životné poslanie. Len ma mrzí, že to bolo až jeho smrťou.
|
|
|