Suseda z druhého prišla o rozum. Potom, ako si prečítala názory na istotu vo vedení K. R. Poppera, presnejšie, identifikovanie neistoty s racionalitou, začala uvažovať nad svojím životom. Najprv si v duchu hovorila, že sú to iba výplody človeka, ktorý určite nikdy nič nerobil, iba ukladal na papier slová, ktorými potom motal hlavu ostatným a s pokojným mľasknutím človeka dnešnej doby si sadla pred televízor s pocitom, že má v živote neotrasiteľné istoty, ktoré sa nikdy nezmenia. Po reklamách, idúcich v telke asi desať minút, ktoré jej psychiku človeka spotrebiteľa svojím spôsobom upokojovali a dávali jej ďalšiu z dlhého zoznamu iluzívnych istôt, nasledovala relácia o varení. Tučný chlap s tupým výrazom v telke hovoril, že si nevie predstaviť život bez mäsa a jej práve v tej chvíli začalo vŕtať v hlave, či je to naozaj tak. Začala pochybovať o svojich neochvejných istotách, búchať kladivom do ich kamenných pilierov, prerezávať svoje záchranné lano.
Ako to len bolo? Ľudský rozum nedokáže potvrdzovať, ale iba vyradzovať? Nie, že by bola za, ale keď už má niekto kritizovať jej život a istoty, nech je to ona sama. Prvé, čo spravila potom, ako sa do jej mozgových závitov vkradla pochybnosť, bolo hrabanie sa vo veciach svojich blízkych. Je pravdou, že človek si potrebuje vytvoriť o svojich deťoch aký taký dojem, že sú aspoň z časti inteligentné, úspešné, dobré a milujúce bytosti, aby výčitky vyplývajúce z rodičovskej zodpovednosti za ich pobyt na tomto svete neboli až také veľké. Tiež je pravdou, že nikdy nebola prehnane, vlastne vôbec podozrievavá, a to bola možno chyba. Vo veciach svojho syna, šestnásťročného matematika, našla skoro všetko, čo nájsť nechcela. Od sušenej zelenej rastliny, zabalenej v plastovom sáčku, ukrytej v šuflíku, cez malé tabletky pod naukladanými svetrami v skrini, po kondómy pod matracom postele. V dcérinej izbe, pätnásťročnej tanečnice, našla to isté, len ukryté na iných miestach. Človek by predpokladal, že jeho vlastní potomkovia budú mať aspoň viac vynaliezavosti a ich skrýše budú sofistikovanejšie. Ale nie, u oboch všetko našla do piatich minút, a to im okrem už poškvrnenej aureoly nevinnosti, pridávalo aj znaky hlúposti. Nevedela, čo je horšie – či, že sú skazení, alebo že sú hlúpi. Znechutená a sklamaná sa pobrala hrabať sa vo veciach svojho manžela. Nepredpokladala, že by tam našla niečo, čo by ju prekvapilo, ale stalo sa. Náramok na ruku, uložený v úhľadnej krabičke z klenotníctva, presne ako z filmov kategórie B a nižšie, kde žena príde na manželovu neveru takýmto trápnym spôsobom. Čo iné to predsa mohlo znamenať? Ona predsa neznáša náramky, dokonca preto nenosí ani hodinky a on to dobre vie. Prečo by jej teda kupoval niečo také? A ich dcéra si na náramky tiež nepotrpí, vlastne ich nenosí ani jeho mama, ani nik, koho pozná. Náramok ho teda usvedčil z toho, že má milenku.
Sedela pred marihuanou, amfetamínmi, kondómami a náramkom, položenými na stole a čakala, kým sa jej príbuzní vrátia domov. To, čo nasledovalo potom, neboli búrlivé hádky, ani radikálne riešenia ako by mnohí predpokladali, ale stalo sa to, že suseda začala pochybovať už o všetkom. Paranoidný pocit ju dohnal až k tomu, že všade chodí so strelnou zbraňou, ktorú si kúpila cez internet a občas z nej preventívne vystrelí.
Pred týždňom som to schytala aj ja. Našťastie ma guľka len poškriabala a škrabanec na ramene mi pripomína, čo všetko sa môže stať.
|