Peržan
si vystúpil z auta a prešiel k terase kaviarne...
Ako silno zvyšuje
rozkoš zahmlievať si pohľad na tú diaľku aby sa vzápätí zaostril na jeho kožu,
ktorej sa môžem dotýkať. Mám pocit, že prechádzam rozhorúčenou Perziou krížom krážom,
mapujem ju a poznávam.
Pretože áno, mám
Peržana. Peržan má výrazné lícne kosti a čosi nočné v oku. Filmový festival sa
pozajtra končí a Peržan odíde. Ak jeho nový film vyjde lepšie, zrejme sa už na
Slovensku neobjaví.
Lúčime sa a ja si
predstavujem terasy všetkých kaviarní, ktorými kedy prejde.
Na moje počudovanie
sa mi Peržan ozýva. Snažím sa zachovať pokoj a tváriť sa, že ma to
neprekvapuje. Prirodzene to ani nemohlo byť inak, zato však... áno, bubnuje
mnou mohutný pokrik, niečo ako uauauauauauau!
Priateľské
rozhovory katalyzujú zmyselnosť povzbudzujúce, tým väčšmi, že dotyky sú
nemožné. Zanietene sa predbiehame v prejavovaní frustrácie nad touto
skutočnosťou. Potom ma prekvapuje rozpakmi, s ktorými spomína možné riešenie.
Po malom váhaní súhlasím,
mätie ma, že to predstavil ako niečo kontroverzné. Nepripadá mi taký ani tak
samotný princíp jeho riešenia ako skôr to, akým spôsobom ho spomína, práve jeho
tón dodáva celej záležitosti punc perverzie. I keď áno, určite to je zvláštne.
Udávam mu svoje
miery a posielam fotky o ktoré ma žiadal.
Po zhruba týždni mi
prichádza balík. Nerozbalím ho. Poslušne čakám na čas, kedy sa objavuje na
sieti a informujem ho, že mi dorazil. Pobáda ma, netreba sa ničoho báť. Koniec
koncov, koečne sa ho budem môcť dotýkať. A samo sebou, on mňa tiež.
-Vybaľ ju, polož ju
na posteľ, nasaď si senzorické body, vlož koncovku do USB portu prezri si
návod, zapoj, čo treba, až to budeš mať zhasni svetlo, vlez si do postele a
zatvor oči.
Robím všetko podľa
jeho pokynov, som nervózna, ale nie nepríjemným spôsobom, len neviem čo čakať.
Ľahnem si na postel
a zatváram oči. Mám pocit, že na pravej ruke sa mi jeden pásik trochu zaryl do
kože. Počujem vedľa seba Peržanov upokojujúci hlas. Intuitívne k nemu naťahujem
ruku, moje prsty sa dotýkajú jeho kože, ktorá je na dotyk iná než ako si ju
pamätám.
Hladím ho po hrudi
a mimovoľne sa zachvejem, keď cítim vedľa seba pohyb a jeho ruku na svojom
boku. Zisťujem, že pociťujem niečo, čo by som prirovnala k odporu a snažím sa
koncentrovať na jeho hlas, snažím sa zvalcovať zlý pocit. Myslím na to ako
vystupoval z auta a prešiel na terasu, myslím na diaľavy. Myslím na Perziu.
Nepoznávam ju. Nedokážem ju nájsť, všetky cestičky sa trhajú, príliš cudzie
zákutia.
Vždy keď je po
všetkom mám pocit, akoby som precitla do iného sveta, než aký bol predtým.
Chvíľkové vákuum.
Nie je mi veľmi do
reči. Peržan sa mi milo prihovára, hľadá vhodnú konverzačnú tému. Vstávam,
posádzam sa na kraj postele a idem zažnúť. Snímam si z tela senzory a pozerám
na bábku na posteli. Je mŕtva, zrejme si ich už tiež sňal. Zo zamyslenia ma
náhle strhávajú Peržanove slová. Neodpojila som bábku a vychádzajú stále z nej.
Odpájam ju a pchám pod posteľ. Perziu postihol armageddon.
|