Vyšla veľkými sklenenými dverami von. Okamžite sa za ňou
ladne zasunuli. Vonku už bola tma. Ovial ju príjemný vánok.
Zo škatuľky vytiahla cigaretu a priložila si ju k ústam.
Jej ruka ale vzápätí vrátila cigaretu späť do škatuľky. Pozerala, skôr civela, zízala,
na tri postavy v tme. Boli oblečené celé v čiernom a tváre im
svietili, ako obrovská žiarovka. Boli to dvaja muži a jedna žena. Všetci
mali čierne vlasy a tá žena, preboha,
je tak nadprirodzene pekná, mala extrémne červený rúž na perách.
Vedela, že sú to upíri. Vedela to ako vedela, že
muchotrávka tigrovaná je jedovatá, že uhryznutie čiernej vdovy je nebezpečné.
Vrátila sa naspäť dovnútra. Osamotený eskalátor sa pomaly
plazil do papule, ktorá ho hore zožrala, aby ho mohla dole opäť vypľuť. Mala
pocit, že niekto ide za ňou. Bála sa otočiť. Bála sa pravdy, že tam naozaj
niekto je. Ale cítila to. Bola si tým stále viac istá. Nastúpila na eskalátor.
Nepočula kroky, ale vedela, že ten neznámy je stále bližšie. A vedela, že
je to muž. Keď vystúpila z eskalátora, opatrne, tak aby ju nezožrala tá
papuľa, otočila sa dozadu. Tak naozaj tam bol. Vysoký chlap v dlhom
krémovom kabáte. Svetlohnedé vlasy s ofinou padajúcou do ľavého oka. Bradu
mu pokrývalo asi štvordňové strnisko.
„Čo tu robíš?“ jej slová sa triasli v priestore. Drkotali
ako schody eskalátora.
„Idem sa najesť,“ jeho hlas znel tak zvláštne prázdno.
„Nejdeš,“ neverila, že to vyslovila. Prišlo jej to
opovážlivé.
„Máš pravdu,“ usmial sa, ale na tom úsmeve nebolo nič
upokojujúce.
Možno sa ide naozaj
najesť. Ale McDonald to asi nebude. Možno... Možno to budem ja. Ale tento
nevyzerá, ako upír. Aj tak mi chce určite ublížiť.
Zobudil sa na to, že mu niekto chytil ruku
a pritiahol ju k sebe.
Bola to ona. Ležala vedľa neho a silno zvierala jeho
pravačku na svojom bruchu.
„Môžem držať tvoju ruku?“ pozrela naňho vystrašeným
pohľadom.
„Čo sa stalo?“ snažil sa rozlepiť oči.
„Mala som veľmi zlý sen.“
Čakal, že bude pokračovať.
„Bola som obchodnom centre. Mala som sa tam stretnúť
s kolegyňou. Kým som na ňu čakala, chcela som sa ísť ešte najesť do
McDonaldu, lebo som bola hladná. Medzitým som sa ale ešte išla pozrieť von pred
budovu, či tam nie je a zapáliť si. Vonku som zbadala tri postavy. Oni
boli upíri.“
Keď dorozprávala zvyšok sna, boli obidvaja celkom
zobudení.
„Neboj sa, už je dobre. Upíri predsa neexistujú,“
upokojoval ju.
„On ma zabil,“ skoro plakala.
„Určite nie,“ mal pokojný hlas.
„Áno, keď sa v takej chvíli zobudíš, znamená to, že
ťa v sne zabili.“
„Nie,“ stále bol pokojný. Pokoj z jeho hlasu sa
snažil prejsť na ňu.
Prevalil sa cez ňu, natiahol ľavú ruku za vypínačom,
rozsvietil, postavil sa na zem a nasunul si papuče.
„Kam ideš?“ strach v jej očiach prechádzal do sĺz.
„Musím ísť na záchod.“
„Teraz? Ja sa bojím. Ty si s nimi určite dohodnutý,“
bola ešte viac vystrašená z toho, že zostala v miestnosti sama.
Bol ticho.
Kam išiel? Teraz?
Prečo teraz?
Sledovala balkónové dvere. Boli zatvorené. Všetky žalúzie
boli odtiahnuté.
Okno.
Bolo pootvorené, aby dovnútra prúdil čerstvý vzduch.
Mala silné nutkanie ísť ho zatvoriť, ale nepostavila sa.
Nevedela sa vôbec pohnúť. Možno jej podvedomie to nechcelo. Možno si hovorilo: ‘čo si blbá? To si fakt taká
dosratá z jedného sna? Tie seriály o upíroch ti fakt lezú na mozog.
Snáď by si naozaj nebola taký bojko, že by si išla naozaj to okno zatvoriť. To
by bolo fakt trápne’.
Stále
pozerala bez pohnutia na to okno.
Nie, nie, to sa
nemôže stať. Sme predsa na desiatom poschodí. To je dosť vysoko.
‘To je
dosť trápne upokojovanie. Sama tomu neveríš’, jej podvedomie akoby sa jej vysmievalo.
Okno sa pootvorilo ešte viac. Vietor. To bude vietor. Tu vždy prefukuje viac, ako dole.
Stále sa nemohla pohnúť. Sledovala okno, dvere, okno, žalúzie, odrazy svetla...
Dovnútra prúdil studený vzduch. Možno to nebol vzduch,
ale strach. Strach, ktorý sa točil okolo celého jej tela.
Pocítila ostrú bolesť v chrbte a následne kŕč v krku.
Nemohla pohnúť rukami, nohami, otočiť hlavou. To už bez vydania zvuku plakala.
Vedela, čo teraz príde. Prestane dýchať. Teraz dúfala, že sa zobudí.
|