Bol to krásny život, nepoznal som internet, facebook, pokec, call of duty, účty, alkohol, drogy, tvrdé drogy, či ako sa správne nadopovať liekmi, frajerky, faloš, sex a ani ako odpaniť dievča. Mal som v jednej ruke TETRIS, v druhej lízatko, ktoré mimochodom v skutočnom živote maximálne nenávidím, pozeral si Bambulku a usmieval sa na svet.

Robil som si koľko mi dovolili, pýtal sa v plnej čakárni u doktorky mojej mami prečo má fúzy a túžil byť podnikateľom, ktorý bude celý život chodiť v saku a mať so sebou kožený kufrík. Táto maska v druhej triede maximálne pohorela, ale díky Marcel za kufrík, zaújmavé, že ako škatuľa s trápnym nápisom 1 kg cukor som sa cítil lepšie, ccc.

A tak ako si kráčame som spozoroval klenotníctvo TÚŽBA. Bolo to krásne a tak fascinujúce. Stotiny! Sekúnd! Ja som proste vedel čo mám robiť.

Vytrhol som sa otcovi a mame z rúk! STOP! Spomalený záber ako utekám a s ľahkosťou beriem do rúk kameň. Chvíľku som uvažoval prečo mi práve teraz musí robiť toľko stolov prekážky.  Prvý stôl? Preskočil som. Druhý stôl? Použil som ho ako odrazový mostík, keďže som z neho “jumpol“ z behu a dotyčný kameň hodil priamo do výkladu.

Bolo to čarovné, pretože som začal vnímať tých ľudí okolo. Rovesníci. Robili to isté. Nemohol som však zastať, to niečo ma nútilo ísť ďalej !

Rinčiace sklo vôkol mňa stupňovalo zpalujúce odhodlanie dostať sa k tým klenotom! Môžete mi veriť že lietalo na všetky strany, už rozbité črepy triafali ďalšie letiace kamene. Len som si zakryl hlavu a letel si veselo ďalej za svojím cieľom. Nevedel som presne čo chcem, každopádne som mal vybrané.

Vnútorný výklad na predstavenie klenotov som rozbil dopadom. Ošiaľ! Začal som chabrať ako po nebohom! Pozdravujem Báčika z Chocholova!

Mal som vrecká plné pravdy, no stále mi jej bolo málo, vrecká plné odhodlania, a stratene som hľadal inšpiráciu! Chcel som ešte lojalitu, charakter, pri osude som sa zgrcal a vysmial sa mu do ksichtu, ale by ste neverili aký bol žiadaný poj.banec! 

Zbadal som tam radu veľmi divných ľudí, niektorý boli pekne oblečený, iný vyzerali ako slon sklonovaný s človekom, a ďalší ako krava, fakt nepreháňam KRAVA!!! Ale taký taký veľmi špinavý, krvavý a zarastený človiečik ma celkom zaujal, ževraj tam rozdával akési náboženstvo. Neviem čo to je ale to slovo je mi aj tak odporné. Brrrr…

No nič, nabral som si všetko čo som chcel, potreboval a chcel som odísť so sebou spokojný. V kútiku, vo veľmi skrytom kútiku som si všimol ako sú celé výkladíky plné pocitov… Pristúpil som. Našiel som empatiu, prispôsobenie, kompromis…

Hľadal som lásku, ale… tej tam už ostalo dosť málo. Ja viem, málo ľudí verí v to, že sa dá niečo čo už máme, myslím pocitové, zväčšiť do výšin, ale ja som vedel, že keď sa odhodlám tak lásky bude. Bude jej toľko že ten kamiónik, ktorý mám doma, mimochodom je s červenou kabínou a žltou korbou, samozrejme tmavým rámom a čiernymi plastovými kolieskami, by ju neuniesol.

Bol som krvavý od skla, ale tak prekrásne plný, že tie pocity zacelili všetky rany.

Aj tak som odchádzal spokojný, čo iné mi ostávalo, viac som už toho nemohol vziať, ale? Zabudol som na niečo a to bola tá vec pre ktorú som sa vrátil… Volala sa sklamanie, v podstate som netušil čo to znamená, ale bolo mi to sympatické.  

Vrátil som sa k našim, oni vám tam normálne zmrznuto stáli. Tak som ich chytil za ruky, začali sa hýbať, smiať a tešiť, ako by som nikdy neodišiel.