Neznášam ten pocit, keď na mňa ráno, po prebudení sa, po bezstarostnej nevedomosti, začnú padať problémy ako krúpy veľkosti golfových loptičiek a ja chvíľu len paralyzovaná ležím, nevediac, čo skôr. V ušiach mi ešte doznievajú prenikavé tóny budíka a mne sa nechce vstať a vykročiť do bdelého života, do sveta, kde občas musím všetky známky kultivovaného správania nechať doma. „Ostré lakte“ a nechutná rivalita ľudí takmer ako v praveku (až na vynaliezavejšie podrazy a rafinovanejšiu zlomyseľnosť), sa mi naozaj hnusia. Neviem, či ľudské správanie ospravedlňuje doba a prostredie, v ktorom žijú.

     Je mi zle pri pomyslení na napratané autobusy, električky a metrá, kde sa ľudia tlačia, snažiac si vydobyť svoje miesto, rovnako ako v živote. Urputne sa snažia zapadnúť, byť súčasťou niečoho a pritom byť najlepšími. Každý chce byť najlepší. Každý chce byť pánom.

Od burzových maklérov na svetových burzách, ktorí si s telefónom pri uchu obhrýzajú nechty od rána do večera a od večera do rána, a ktorí dostávajú infarkt v tridsaťpäťke, po baníkov v podzemí, ktorí sa snažia zarobiť na prežitie. Od pouličnej štetky, ktorá sa snaží udržať si svoje „teritórium“, po riaditeľku banky, ktorá si zubami nechtami takisto chráni svoju pozíciu. Každý chce byť najlepší. Každý chce byť pánom.

Odmenou za roky očakávania sú im obhryzené nechty a krompáč v ruke, pohlavná choroba a neurotické tiky s prstami.

Pomyslenie, že polovica ľudí už pobehuje po svete, a možno podaktorí ani vôbec nespali a snaží sa vydobyť si na svete nejaký flek, ma desí. Ľudia všetkých povolaní, všetkých rás a vekových kategórií – od kojenca, ktorý vreskom oznamuje svetu svoju vôľu, po starého človeka, poučujúceho všetkých okolo.

A snaha vyzerať čo najlepšie mi miestami až tlačí na bránicu a v duchu vypukujem v hurónsky rehot. Make-up, účesy, parfémy, šaty, štýlové doplnky, imidžové autá, domy, deti, psy, mačky ... a všeky výdobytky masovej kultúry, aby mohli bez výčitiek klesnúť na úroveň zvierat. Našminkované, vyčesané, umelými prsiami, prípadne botoxom na tvári vyzbrojené ženy sa snažia „uloviť“ čo najbohatšieho muža ako levice svoju korisť v nejakej džungli. Nahladko oholení, naparfémovaní muži tiež sliedia po svojich koristiach v baroch, na ulici, v práci a ich snaha získať ich peniazmi, či akýmkoľvek majetkom, vyznieva komicky. Pritom nejde o nič iné ako o to, keď si opice navzájom ukazujú pohlavné orgány.

Nechce sa mi vyjsť z postele pri pomyslení na smrad zo spálených grilovaných kuriat na ulici. Kuratá, kŕmené hormónmi, ktoré vyrástli za tretinový čas, aby mala firma čo najväčšiu produkciu, čo najväčšiu spotrebu, aby bola najväčšia a najbohatšia.

Narýchlo postavené budovy, tisnúc sa jedna vedľa druhej, vznikli pre firmy, ktoré sa chystajú „zatočiť so svetom“, a pritom si možno ani neuvedomujú, že svet točí s nimi.

Samovrahovia, skáčúci z ich striech, sú tiež často dôkazom toho, že predstavy sú záludná vec. Keď ľuďom nevyjde nič podľa ich predstáv, nie sú schopní zmieriť sa s tým, že definitívne prišli o možnosť byť pánmi.

Tiež sa mi nechce z každej strany počúvať melódie skladieb skupín, ktoré sa neustále snažia preraziť s niečím novým, originálnym, s niečím, čo tu ešte nebolo, čo je čoraz ťažšie, pretože čím viac vecí už bolo vymyslených, tým menej je ich na vymýšľanie.

Každý chce byť najlepší, a pritom sa prispôsobuje okoliu, aj keď sám možno nie je presvedčený, že to skutočne chce. Malé dieťa sa prispôsobuje prostrediu tak, že nekriticky preberá názory dospelých. V školách a v práci sa ľudia prispôsobujú kolektívu ako by to bolo životne dôležité, aj keď by sa asi pokojne zaobišli aj bez neho. A pritom túžia byť najlepšími zo všetkých.

Nechcem vstať z postele, vykročiť z domu a opäť nastúpiť do rozbehnutého vlaku. Všade naokolo opäť vidieť ako ľudia robia to, čo nechcú. Nechce sa mi pozerať na zdvorilostné úsmevy, počúvať zdvorilostné pozdravy a správať sa tiež tak, ako ostatní. Prejsť cez všetky dvere, ulice, pomedzi všetkých tých ľudí, aby som prišla do práce, kde je to rovnaké. Moja cesta do práce sa dá porovnať

so scénou z nejakého filmu, keď človek uteká pred niečím strašným a vbehne do prvých dverí, ktoré uvidí. Miestnosť, v ktorej sa ocitne, je však rovnako desivá, takže nevie, či sa má upokojiť, alebo sa naďalej báť. Úsmevy kolegov cez zuby, neurózy z práce, ktorú neznášajú a prostredie, vyvolávajúce žalúdočné vredy. Ale každý z nich chce byť pritom najlepší. Kvôli uznaniu, kvôli peniazom, kvôli čo ja viem čomu.

Celý deň pijem vodu z hydrantu v plastových kelímkoch a kávu, tiež v plastových kelímkoch. Vodu a kávu, vodu a kávu ... Občas už ani neviem, koľko som čoho vypila a neustále potom behám na záchod, čo je môj jediný pohyb počas ôsmych hodín, ktoré si tam dennodenne odsedím. Okrem polhodinovej prestávky na obed, kedy ma kolegovia v rámci akejsi nepodarenej socializácie vždy zatiahnu do nejakej novej, netradičnej reštaurácie, a kde si dám jedlo, ktoré nechcem. Je mi zle z reštaurácií, kde sa ľudia napchávajú predraženým suši, obsahujúcim rybu, ktorej nehrozí tepelná úprava, alebo ostrou mexickou kuchyňou, alebo tými indickými grcmi, ktorých názvy zabudnem už o pár hodín, ale ich odpornú chuť nikdy. Pritom by som sa pokojne stavila, že väčšina tých ľudí by si oveľa radšej dala obyčajný vyprážaný syr so zemiakmi. No ľuďom, ktorí chcú prísť s niečím novým, originálnym a najlepším, to vysvetlíte len ťažko.

Z času na čas potom, po pritackaní sa domov, otvorím chladničku, čo pripomína maturitné stretnutie po sedemdesiatich rokoch, pretože prvou a najpodstatnejšou úlohou je zistiť, kto ešte žije. Takisto ja zisťujem, ktoré potraviny sú ešte použiteľné, no vždy sa ukáže, že väčšina z nich svoju životnosť už dávno stratila. A chladnička, kedysi najlepšia na trhu, je dnes už tiež mierne zastaraná, pretože boli vyrobené novšie a lepšie.

     Nechce sa mi vstať a ísť do sveta presýteného rivalitou, presadzovaním osobností a ich nových, originálnych, najlepších nápadov a výtvorov. No môj budík, nastavený na opakované vyzváňanie, mi pripomína, že aj ja som súčasťou spoločnosti, či už sa mi tá spoločnosť páči, alebo nie. A tak vysúvam spod periny na zem najprv jednu nohu, potom druhú a vykračujem do nového dňa.