Zázračný nos

Vyzeral ako guľatá reďkovka. Visel na gumičke a čakal. Kedysi ho nosil starý klaun Puf a zabával ním deti. Dnes však klauna niet a nos len čaká. Už sa aj vykotúľal z cirkusovej šatne von, aby bol bližšie k životu. Raz doň kopol akýsi chlapec, potom doň zahryzol pes, až sa nos nakoniec prikotúľal k školskej bráne.

- Aha, nos! Taký nosieval starý klaun Puf, keď som bol ešte malý, - zohol sa raz k nosu starý učiteľ matematiky, ktorého sa báli nielen všetci žiaci školy, ale aj školníkov pes Raf. Učiteľ matematiky zobral červený nos a až mu tak rukou mykalo, čo si ho chcel nasadiť. Rýchlo sa poobzeral okolo seba, či je čistý vzduch. Bol. Nasadil si nos - a div-divúci: starý učiteľ bol zrazu malým chlapcom. Sedel v školskej lavici a učiteľ ho práve ťahal za ucho.

- Nikto v mojej triede nebude vyrušovať, aby si vedel! - kričal učiteľ a len ťahal nešťastné ucho a ťahal.

Starý učiteľ matematiky si rýchlo zložil červený nos a poškriabal sa na ľavom uchu. Bola to vtedy nespravodlivosť, nevyrušoval som ja, ale Tóno Múčka, ukrivdene si pomyslel a opatrne položil nos nazad k školskej bráne.

- Aký smiešny nos! - pristavil sa pri nose Maťo Hruška, postrach všetkých učiteľov, aj školníkovho psa Rafa. Nasadil si nos a zostal ako obarený: on, Maťo Hruška, bol zrazu učiteľom a vysvetľoval násobenie zlomkov. Žiaci ho však nepočúvali, hádzali po sebe gulôčky z plastelíny, jedli a niektorí mali na ušiach slúchadlá a tvárili sa veselo.

Ako dobre, že je to iba sen, pomyslel si Maťo Hruška a zložil si nos. Veď ja to násobenie zlomkov vôbec neviem! Zavesil nos na bránu školy a utekal do triedy.

V ten deň bol učiteľ matematiky ako vymenený: vôbec neskúšal a všetkým lenivcom vysvetlil násobenie zlomkov ešte raz. Maťo Hruška zas pozorne počúval, až sa začalo v triede šepkať, že je asi chorý.

Keď sa skončilo vyučovanie, starý učiteľ matematiky a Maťo Hruška sa nenápadne obšmietali okolo školskej brány, ale nosa tam nebolo. Možno sa  pobral za svojím klaunom a možno ho našiel školníkov Raf. Veď aj psi môžu snívať, či nie?