Provozované WEBy:   Totem.cz |  Čítárny |  Český film |  Seaplanet |  Humor/Hry/Flash |  Flash CHAT    Chcete svůj WEB? Napište nám 
Zpět na úvodní stranuISSN 1214-3529
Pondělí 11.11.
Martin
Zde se můžeš přihlásit jméno:
heslo:
nové 

 Všechny rubriky 
 Próza
 > Próza
 > Povídky
 > Fejetony
 > Úvahy
 > Pohádky
 > Životní příběhy
 > Cestopisy, reportáže
 
    

   
 
 Napsat do fóra o>
   
  

Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků.
Parížske k(s)vety zla
Autor: Divinatoire (Občasný) - publikováno 30.11.2010 (18:34:37)
Až doteraz som nikdy nikomu nehovorila o hrôze dňa, ktorý sa odohral pred niekoľkými rokmi v hlavnom meste francúzska. Okrem toho, že ma pomyslenie na tú udalosť napĺňala strašnou zmätenosťou mi v tom bránilo aj niečo iné. Možno strach z odsúdenia. A teraz neviem či dúfam v katarziu alebo sa nádejam, že mi to prinesie uľahčenie, ale rozhodla som sa, že o nej napíšem. Písať je občas ľahšie než hovoriť a tu sa môžem spoľahnúť okrem otvorených myslí aj na anonymitu davu.

Koncom leta roku 2009 nás zastihol telefonát o smrti starého otca.
Bolo by pekné môcť teraz napísať, že som mala milého a láskavého starého otca, ale pravda je taká, že to bol večne mrzutý, protivný, nepríjemný muž, ktorého sa každý stránil. Moju mamu, svoje jediné dieťa zatracoval pretože jej neschválil výber partnera, môjho otca. Ja sama som ho navštevovala len veľmi zriedkavo a bez potešenia. Pýtal sa ma na rodičov aby na nich mohol hromžiť. 
Zavše vedel mať veľmi záľudné, nenávistné poznámky. 

Následné dedičské konanie po jeho smrti malo dva prekvapivé momenty. Tým prvým bola celková výška dedičstva a druhým... zanechal ho mne.
Čakal ma maturitný ročník a na účet mi pribudol veľký obnos peňazí. Rodičia sa mi snažili dohovárať, aby som si ich odložila na štúdiá a na „štart do života“, ale v tak mladom veku v človeku bujnejú najrôznejšie stravujúce túžby, ich pôvod a smerovanie často ani nedokáže pomenovať a zdá sa mu, že sa treba vrhnúť do niečoho vzrušujúceho a čo najskôr!

Rozmýšľala som čo by som chcela robiť. Kým som mala len svoje biedne vreckové a občasné prilepšenia vďaka brigádam, vzdychala som nad množstvom nedostupných vecí a teraz, keď som veľkú časť z nich mohla mať, zistila som, že sa ich počet veľmi rapídne znížil.
Potom raz v noci ma niečo napadlo a nemohla som sa dočkať rána, aby som to oznámila rodičom. Prehadzovala som sa v posteli a môj mozog pracoval horúčkovito nad podrobnosťami plánu.

Rodičia neboli nadšení tým, že nechcem nastúpiť do školy a miesto nej som sa rozhodla odísť do Paríža na pár mesiacov. A ak píšem, že neboli nadšení, tak som sa vyjadrila neuveriteľne jemne. Mala som však dosť dobré argumenty. Zlepším sa vo francúzštine, napokon z nej chcem maturovať a potom, stále mi vyčítajú nesamostatnosť a ak odídem sama... 
Po veľkých bojoch, kázňach a lietajúcich argumentoch zo všetkých strán sme boli všetci rozmrzení a vyčerpaní, ale vyhrala som! 

O tri týždne som už sedela vo svojej malej, ale útulnej prenajatej izbičke v centre veľkého diania! Cez internet som sa skontaktovala s jednou mladou ženou, bývalou sprievodkyňou, čo bola jednou z podmienok rodičov, a ona ma počkala na stanici a pomohla mi v prvých dňoch. Ešte v ten prvý deň som sa previezla v Montmartrobuse a večer som ukončila plavbou po Seine. 

Catherine, to žieňa som po vyše týždni už nepotrebovala. Nepodarilo sa nám vytvoriť ani len povrchné priateľstvo. Nasledujúce dni som sa prechádzala po uliciach, ktoré som poznala z románov, ktoré som čítala a predstavovala si, že oproti mne kráčajú postavy z nich. Hľadala som tváre, ktoré by sa na ne ponášali a neraz keď som našla dokonalú podobnosť a hovorila si, že je to typicky francúzska tvár s francúzskym výrazom, dotyčná osoba prehovorila a zistila som, že je to švédsky alebo nemecký turista.

Zamilovala som si metro a stalo sa, že som strávila pol dňa premávaním sa len tak pre radosť. Priamej, cielenej návšteve Eiffelovej veže som sa úzkostlivo vyhýbala. Rozhodla som sa, že ju nechám napospas ostatným a svoje rozhodnutie som nezmenila.

Prechádzala som sa úzkymi postrannými uličkami, ktoré mi privádzali klaustrofóbiu, aby som sa cez ne dostávala na rozľahlé námestia, kde som sa mohla zhlboka nadýchnuť. Občasné zablúdenie mi nenaháňalo strach, ba čo viac, želala som si ho. Nevediac kde sa práve nachádzam a kam sa dostanem patrilo k dobrodružstvu.
Inokedy som len tak sedela na lavičke v imponujúcom prostredí, privolávajúc na seba zväzky slnečných lúčov jesenného slnka a kolísal ma šum mesta a vrava rôznych jazykov. 

V tom období som sa živo zaujímala o dandizmus. Milovala som tých prepiatych estétov usilujúcich sa o čistú dokonalosť tvarov aj vlastných spôsobov, v ktorých neraz triumfovala rafinovaná vyumelkovanosť. Tá jediná, ktorej som dokázala byť naklonená. Počas jedného blúdenia som narazila na krajčírsku dielňu. 
Jej výklad bol obrúbený tmavým drevom a vypĺňalo ho krásne mliečne sklo. Vstúpila som dnu.
Oslovil ma elegantný pán. 
-„Vous désires?“ (Želáte si?)

O dvanásť dní som mala akúsi ženskú obdobu odevu náročného dandyho 19. storočia. Z mojej nejasnej predstavy odfúkli hmly tápania a vykresali skutočné umelecké dielo. Tešila som sa z častí, ktoré súhlasili s mojím prvým návrhom a dojali ma vylepšenia, ktoré priložili k dielu krajčíri samotní. Takto povzbudená som sa začala plamennou horlivosťou vyznávať novú posadnutosť.

Ešte v ten večer v jednom bare so živou hudbou, akousi sviežou ukričanou alternatívou
v Saint Germain des Prés Classic som sa dala do reči s jedným asi 40 ročným mužom, ktorého poznávacím znamením boli neuveriteľné kruhy pod očami. Akoby trpel nespavosťou od raného detstva a počas rozhovoru mi odporučil zaujímavý obchod so starožitnosťami a kuriozitami mimo centra. Ak podľahnem poézii povrchnosti, bol to príťažlivý muž.
Rozprávali sme sa ešte asi hodinu a keď som videla, že sa rozpamätáva na rečnícke sofizmy z čias svojej mladosti, rozlúčila som sa s ním a odobrala sa preč.

Na uvedenej adrese sa nachádzal obchod s kamennou bustou nosorožcov – siamských dvojčiat a obe hlavy zvedavo nakúkali rôznym smerom. Do nosa mi udrel zvláštny pach zatuchlín a čistiaceho prostriedku na sklo. Za masívnym pultom stál nízky starček s krásnymi bielymi vlasmi a vľúdne sa usmieval, keď mu zvonček ohlásil votrelca. Mal obrovské uši a veľké ruky s vystupujúcimi kĺbmi.

Okamžite mi pripomenul Eliáša Magusa z Bratranca Ponsa. Rýchlo som sa porozhliadla a zistila, že prevažná väčšina kuriozít sú len lacnými napodobeninami pre turistov a celkovo mi prichodili ako hlúposti a zbytočné nepotrebnosti. 

Vysvetlila som, že hľadám starožitné vreckové hodinky. Bola som už viac-menej sklamaná a nečakala som, že nájdem to čo hľadám. Nato mi vybral tri kusy a dovolil mi prezerať si ich. 
Zaujali ma tie, ktorých ručičky sa pohybovali opačným smerom, a na spodnej strane mali vyrytý nápis. „OMNES VULNERANT, ULTIMA NECAT“

Muž videl ako si nápis prezerám a prehovoril.
-„Býval to obľúbený nápis na hodinách. Značí „Všetky zraňujú, posledná zabíja“. 
Okrem hodiniek som si odtiaľ vzala aj malé zrkadielko s mosadzným listovím, ktoré sa okolo neho roztopašne skrúcalo a pozrela som sa do mapky, kam som si zaznačila ešte zo dva či tri obchody so starožitnosťami.

Do izbičky som sa vrátila strašne unavená, ale únava bola v priamej úmere k mojej spokojnosti z dobrého lovu. Podarilo sa mi nájsť elegantnú prechádzkovú paličku, s nádhernou tepanou rúčkou, naozajstné arcidielo, mala som neobyčajné, zaujímavé hodinky, ktoré mi veselo tikali vo vrecku, cítila som sa mocná a nezávislá. Hodila som sa na posteľ a oddala sa rojčeniu, aby som nazbierala sily zavolať rodičom a čeliť ich výčitkám, až zistia ako míňam. 

Moje bláznivosti dosiahli vrcholu, keď som si zakúpila ošúchanú, zničenú figurínu z jedného zastrčeného obchodu, ktorý som našla uprostred likvidácie, dovliekla si ju do izbičky taxíkom a svoju chvíľkovú depresiu som sa rozhodla vyjadriť fotkou. Dlho mi už nebolo smutno a melanchólia na mňa doľahla s neobyčajnou intenzitou.

Pripadala som si ako včerajšie noviny, napustené farbou, opisujúce nenavrátiteľné minulé, pred zavretými dverami možností, pretože nemožno nanovo popísať papier, ktorý už raz bol popísaný. Pripomínala sa mi posledná strofa Apollinaire-ovej Marizibill, jej slová mi rytmicky bubnovali v mysli.

„Znám lidi různe opuštěné
Ten osud není z románu
Jsou listy co je vítr žene
Jsou oči svíčka v průvanu
Je srdce dveře nedovřené“

Pohodila som na široké, špinavé chladné schody vedúce do mojej izbietky noviny, zelené, hnedé a bezfarebné sklené i umelohmotné fľaše
a naostatok svoju figurínu vo viacerých častiach aj seba samú a stlačila som samospúšť. Chvíľu som tam ešte sedela s figurínou v tme na schodoch, čakali sme na recykláciu ktorej sa nám nedostávalo a potom som šla spať.

Nasledujúce ráno som sa vybrala na obchôdzku. Výdatný spánok ma osviežil a cítila som sa príjemne lenivo. Rozhodla som sa, že sa dnes vystrojím a poprechádzam nejakými peknými uličkami, mimo záber turistov, ktorým som sa snažila od istého času všemožne vyhýbať, pretože ma iritovali ich cvakajúce fotoaparáty a akási popudlivá rovnakosť ich správania sa.
Obliekla som si svoje „dandy“ šaty, pozapínala korzet, ponaprávala nákrčník, viazanku, stuhy...
Uspokojovalo ma, že nie sú prehnane nápadné.

Uznala som sa vhodné vziať si vychádzkovú paličku a jemne krívať. Trvalo po dve ulice, kým sa mi zdalo, že je krívanie dokonalé. Nie prehnane nemohúcne, ale dosť badateľné, jednoducho práve také aké som chcela dosiahnuť. Boli to možno posledné vytrysknutia mojej detinskosti.
V ľavom vrecku som mala hodinky a do pravého som strčila zrkadielko a niekoľko málo toaletných potrieb s kľúčmi a menšou hotovosťou.

Spokojne som si prekračovala, pričom správne krívanie sa ukázalo byť unavujúcejšie než by som predpokladala. Sadla som si na terasu malej kaviarne a objednala si čierny čaj. Potom som pokračovala a na akomsi bulvári sa mi začala točiť hlava. Chytila som si ukazovákom a prostredníkom oboch rúk spánky a zatvorila som oči. Cítila som sa ako keby som bola pila. Keď som otvorila oči naskytol sa mi krajne bizarný pohľad. Na čelo mi vystúpili kropaje potu a jediným únikom pred hrôzou vidín, (museli to byť vidiny!) bolo zavrieť opätovne oči.
Keď som ich otvorila obraz bol stále ten istý. 

Nebo, ešte pred chvíľou jasné tvorila jednoliata zrkadlová plocha, v ktorej sa odrážalo mesto v celej svojej veľkosti. Videla som strechy, rovné, krivolaké, pravo a ľavotočivé ulice a ľudia, ktorí sa nimi presúvali mi pripomínali mravce. S ďalekohľadom, by sa však dalo vidieť aj do okien, kdesi vzadu v mozgu sa myšlienky zaoberali analýzou toho, čo videli oči.

Pomätene som prešla zopár krokov a obraz sa začal meniť. Videla som okolo seba ľudí, ktorí metamorfujú. Muža, ktorému klíčil lakeť a menil sa na rastlinu. Všetci sa menili na rastliny. Zdalo sa, že ich tvar určujú povahové vlastnosti, a väčšinou sa menili na burinu.

Niektoré ľudské časti ostávali nedotknuté a s ohromením som sledovala vegetáciu so ženskými pohlavnými orgánmi, ktoré pohlcoval iné druhy. Strom, ktorého plodmi boli dobre živené ľudské ďasná, odporný uhrovitý ker, vlasaté byliny. Starú paniu, z ktorej sa stal sukulent s párom vytreštených očí, ktorými celý život sledovala z okna svoje okolie. Profesora, ktorého karhavý kašeľ neopustil ani po prvom opelení. Množstvo parazitických druhov, dreviny s obsedantným obtieraním svojich listov o okolité steny budov.

A zatiaľ sa menili iní, drevnateli údy, kvitli, mliaskali a ryčali, ich reč sa stávala nesúvislou a zmätenou. Niektorí vyrážali zo seba slová s divokou zúrivosťou, iní ich odriekavali s mechanickou monotónnosťou a ja som v ich prejave, napriek úsiliu nenachádzala hlbší zmysel. 

„Pourquoi? Parce que!“ (Prečo? Preto!), prskal muž, z ktorého nôh boli už zakrnelé korene, zdalo sa mi, že ide o homoríziu, zatiaľ čo sa snažil zasadiť svoju dolnú časť do zeme, aby prežil. Dúfala som, že je druh, ktorému postačí plytké zakorenenie. A vlastne, nebol to ten naškrobený predavač bagiet z pekárstva na rohu? Očami som však sledovala iné zdroje hlasov.

„Le serveur est hors service.“ (Server je mimo prevádzky.) 
„Mon réveil s'est cassé.“ (Pokazil sa mi budík.)
„Je me suis fait arnaquer chauffeur de taxi!“ (Taxikár ma ošmekol!)
„Je ne suis pas encore décidé.“ (Ešte som sa nerozhodol.)
„Tu es fou?“ (No máš ty rozum?) 
„Il roule ses cigarettes.“ (Cigarety si šúľa sám.)
„Touche du bois“ (Zaklop si na drevo!), 
„Ferme ta gueule!“ (Drž hubu!), 
„Tu l'as mal fait.“ (Máš to úplne blbo.)

Ký diabol ťa mätie? Pýtala som sa samej seba.

Hádala som príbuznosť s rododendronmi, azalkami, gerániami, kríčiami aristolochie, vŕbami a obludnými druhmi Echynopsy pripomínajúce kýpte a Nindulariá, ktorých konečníkové otvory mohli patriť k ich rastlinnej i ľudskej časti rovnakým dielom.
Sledovala som výjav so strnulou nehybnosťou, keď som sa pohla, obraz sa začal opäť meniť a zdalo sa mi, že je napojený na mechanizmus, ktorý ovládam ja sama, s tým, že kľúč k jeho pochopeniu nemám vo svojej moci. A naozaj som nemohla byť ďaleko od pravdy, keď v tom sa mi zatmelo pred očami a ja som stratila vedomie. 

Prebrala som sa na kričiace hlasy nad sebou „...a perdu conscience!“, (stratila vedomie!) „Avez-vous mal?“ (Bolí vás niečo?), 
„Je ne me sens pas très bien.“ (Necítim sa práve najlepšie.) odpovedala som s námahou a zanedlho ma odviezli do nemocnice. 
Tam mi povedali, že som bola dehydrovaná. 
Dehydrovaná? Len dehydrovaná? Nedávalo to nijaký zmysel. 

Zrkadlo bolo rozbité, ostal mi len jeho rámik a hodinky... niekto v tom hlúčiku musel trpieť na lepkavú ruku...
Nebolo mi však ľúto tých predmetov, nechcela som už nič z toho, hnusilo sa mi celé mesto. Spomienky na to poludnie mi naháňali hrôzu a vyvolávali nezmieriteľný odpor. 
Vrátila som sa domov najbližším spojom, ktorý som našla a moji rodičia sa ta museli vrátiť, aby mi vypratali izbičku. Uspokojili sa s vysvetlením, že som sa necítila dobre a uhrala som to tak, že by si zaslúžili stráviť tam niekoľko dní a ja zatiaľ doma dohliadnem na sestru.

Po tejto udalosti som spozorovala nezvyčajnú precitlivenosť na chute, farby, pachy a zvuky. Najlepšie som sa cítila v tichu a obkolesená tlmenými farbami, citrusové plody od toho dňa nedokážem konzumovať a schudla som niekoľko kíl, pretože som vyše troch mesiacov žila len na varených zemiakoch, ryži a suchároch, ktoré neboli nijako ochutené a stránila sa tukov.
Pocit roztrieštenosti však už našťastie odoznel. Isté je, že sa do toho mesta netúžim nikdy vrátiť.

Neviem, dodnes neviem, či som sa len chvíľkovo pomiatla, či to spôsobilo zrkadlo, hodinky, kombinácia oboch alebo sa mi podarilo nazrieť do iných sfér iným spôsobom a možno som stále šialená, keď o tom teraz píšem ako o svojom zážitku, ktorého ostrosť je na rovnakej priečke ako môj včerajší nákup v DM. Neviem, naozaj neviem. 

Le vrai peut quelquefois n' être pas vraisemblable. (Pravda môže zavše byť nepravdepodobná).


Přidat vlastní poznámku a hodnocení k příspěvku
Autor má zájem o hlubší kritiku svého příspěvku
<jméno   e-mail>

Kontrolní otázka proti SPAMu: Kolik je osm + pět ? 

  
  Napsat autorovi (Občasný)  
   


Copyright © 1999-2003 WEB2U.cz, Doslovné ani částečně upravené přebírání příspěvků a informací z tohoto serveru není povoleno bez předchozího písemného svolení vydavatele.

Design by Váš WEB

Addictive Zone Orbital Defender Game
free web hit counter